Osobnosť Dr. Martina Mičuru ostáva stále zabudnutou. Niekoľko napísaných článkov v časopisoch, dennej tlači a útržkových zmienkach v publikáciách nevystihuje jeho právnický a politický profil.

Nám ako rodinným príslušníkom nepatrí právo hodnotiť jeho osobu, ale aj napriek tomu sme sa pokúsili zozbierať tie informácie, ktoré sa ešte nachádzajú v archívoch a to výlučne pre potrebu rodín Mičurových. Toto všetko len v záujme, aby rodina mala viac čo i len čiastočne ucelených súvislostí z jeho života. Dúfame, že súčasné kultúrne a politické klíma umožní historikom zhodnotiť jeho právnický a politický profil tak, aby ostatná slovenská čitateľská ale aj odborná verejnosť získala objektívne informácie. Myslíme si, že zhodnotenie jeho županskej, ministerskej, právnickej – súdnickej činnosti, ale aj o pričinenie sa v SNP, či objektívnej činnosti za Slovenského štátu by vnieslo do pohľadu na jeho osobu viac objektivity.

Nám ako bežným občanom prináležalo čerpať len dostupné informácie a archívne dokumenty z archívov, resp. knižníc. Tu sme našli pochopenie hlavne v Slovenskej národnej knižnici a Matici Slovenskej v Martine, Štátnom archíve v Bytči, Štátnom archíve – pobočke v Žiline, Historickom múzeu v Bratislave, Veľvyslanectve SR v Bukurešti, Univerzite Komenského – Právnickej fakulte v Bratislave, Slovenskom národnom archíve v Bratislave, Národnej knihovni v Prahe, Historickom ústave SAV v Bratislave, Slovenskom filmovom ústave v Bratislave a Archíve Kancelárie prezidenta republiky v Prahe – Hradčanoch. Najväčšie sklamanie prišlo z Ruského vojenského archívu v Moskve v oznámení, že o menovanom nemajú žiadne informácie. Ostane táto časť jeho života navždy zahalená prikrývkou tajomstva?

Autori rodinnej publikácie o Dr. Martinovi Mičurovi mali záujem získať ďalšie informácie, ktoré by doplnili informácie uvedené v I. vydaní. Tento ich zámer sa podarilo splniť len čiastočne. Aj tu najviac materiálu poskytla SNK v Martine, ďalej ÚPN z Archívneho a študijného ústavu Praha, SHMÚ Bratislava a jeho pracoviská. Vyslovujeme nádej, že v budúcnosti sa získajú ďalšie historické dokumenty, ktoré rozšíria pohľad na osobu Dr. Martina Mičuru.

Materiály uvedené v tejto knihe neprešli jazykovou úpravou, ani posúdením z pohľadu historických súvislostí a sú zozbierané len pre potreby rodu Mičurovcov.

Za kolektív: Ing. Ján Mičura z Košíc

– – –

2 SÚHRN

Začiatok žitia: 17.09.1883

Vzdelanie:

1989 – 1910 žiak, študent, obhajoby

1940 – 1945 externý profesor práva na UK Bratislava

Ďalšie dôležité údaje sa nachádzajú v kap. č. 3.1 tejto knihy

Právnická činnosť:

1910 – 1918 advokátska prax vo Veľkej Bytči

1922 – 1931 prezident súdnej tabule vrchnostného – tabulárneho súdu (súd odvolací) v Košiciach

(od 05.12.1922 do 1931)

v rokoch 1922 až 1925 predseda 1. civilného senátu
v rokoch 1925 až 1936 predseda ústavnoprávneho výboru

1931 – 1939 prezident Vrchného – Hlavného súdu v Bratislave (od 01.01.1931 do 1939)

1939 – 1945 predseda Najvyššieho súdu v Bratislave (od 03.05.1939 do 30.04.1945)

1943 – 1945 člen Štátnej rady Slovenskej republiky (do 19. júla 1945),

v rokoch 1939 – 1944 predseda Právnickej jednoty Slovenska

Štátnická činnosť:

1918 bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie

1918 člen odbočky Národnej rady

1918 predseda výkonného výboru Národnej rady v Bytči

1919 – 1920 župan v Tekovskej župe so sídlom v Zlatých Moravciach

za župana vymenovaný dňa 31.12. 1918
06.1920 bol poverený vedením aj Nitrianskej župy
vo funkcii župana pôsobil do 18. 9. 1920

1920 – 1922 československý minister s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave (od 15.09.1920 do 26.09.1921 vo vláde Jana Černého, potom od 26.09.1921 do 07.10.1922 vo vláde Edvarda Beneša)

1927 – 1945 richtár v Bytči

Politická činnosť:

1918 kandidoval za poslanca do Uhorského snemu za Slovensko

1918 – 192l člen Slovenskej ľudovej strany

1925 – 1938 reprezentoval príslušnosť k moravskej strane ČSL

jej predseda na Slovensku, prezívaná aj ako Mičurová strana

1925 pred parlamentnými voľbami 1925 formuloval

ideologické a politické princípy svojho hnutia

jeho strana nezískala na Slovensku väčší vplyv

1925 – 1939 stal sa členom Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia v Prahe

za pomoci českej zložky ČSL

1927 – 1938 predseda výkonného výboru ČSL na Slovensku

1938 dočasný zánik ČSL v pomníchovskej republike

1938 zmena názvu HSĽS na HSĽS-SSNJ

1938 krátke obdobie ako člen HSĽS potom v SSNJ – Slovenská strana národnej jednoty

(umiernené krídlo HSĽS)

ľudáci ho postupne z politického života odstavili

1943 – 1945 miestopredseda Slovenskej štátnej rady – povinne ako predseda Najvyššieho súdu

Ostatná činnosť:

Akcionár a predseda správnych rád v Baťových závodoch na Slovensku a v cementárňach.
Spoluzakladateľ – iniciátor zakladania slovenských bánk.
Podporovateľ a donátor cirkevných aj svetských stavieb.
Podporovateľ chudobných detí na štúdiách.
Predseda spolkov Matice slovenskej.
Podporoval uplatnenie slovenskej inteligencie v slovenských inštitúciách.
Zo svojho postavenia, ale predovšetkým ako akcionár pomáha ľudom zamestnať sa.
Bojoval proti povýšeneckému správaniu sa Nemcov a Čechov voči Slovákom.
Bol veriaci človek r. katolíckej cirkvi, hral na organe, spieval a každý deň sa modlil ruženec k Panne Márii (len v osudný deň 28.09.1945 ho nemal pri sebe).
Spolupracoval s inými cirkvami na Slovensku.
Publikačne činný – publikoval hlavne v spojitosti s právom, súdnictvom a pod.

Koniec žitia: 31.05.1946

– – –

3 CHRONOLÓGIA ŽIVOTA

3.1 Rodina, detstvo až advokácia (do roku 1918)

Narodil sa v roku 1883 v osade Košarisko pri Brložnej jame pri katastrálnej hranici medzi Dlhým Poľom a Turkovom. Lokalita je poniže kaplnky u Zajacov. Detstvo do začiatku navštevovania školy strávil s rodičmi v osade. Rodičia boli gazdovia. V čase, keď mal začať navštevovať školu so základným vzdelaním, sa presťahovali do dediny pod kostol, do domu naposledy Jána Mičuru – hostinského. Neskoršie do domu naproti. Základné vzdelanie získal v rodnej obci, potom v Hliníku a nakoniec na Meštianskej škole v Těšíne. Stredoškolské gymnaziálne štúdiá absolvoval v Žiline, Rimavskej Sobote, Trenčíne a Trnave. Po ukončení týchto štúdií študoval právo na univerzitách v Bratislave, v Berlíne a nakoniec v rumunskom Kluži, ktorý bol súčasťou Rakúska – Uhorska. Dňa 04.05.1907 bol promovaný za Dr. politických vied, 26.06.1908 za Dr. všetkých práv v Kluži a 2.7.1910 zložil v Budapešti advokátsku skúšku.

Národné a sociálne cítenie dostal od otca Imricha, ale predovšetkým od mamičky Márie, rodenej Madajovej. Už počas štúdia sa v Dlhom Poli u otca Imricha schádzali národnostne cítiaci priatelia. Tento jeho blízky vzťah sa prejavoval aj na vysokoškolských štúdiách napr. v Berlíne, kde sa stretával s drotármi a kde každý Slovák mu bol blízky. Podobne tomu bolo aj v Kluži, kde bol predsedom – bačom „Klužského salaša“, ktorý sústreďoval Slovákov študujúcich v Kluži.

V roku 1911 uzatvára manželstvo so slečnou Kamilou Fridrichovskou na fare v Staškove na Kysuciach, kde bol farárom brat Kamily. Manželka zomiera v roku 1921. Až do svojej smrti v roku 1946 ostáva ako vdovec. Ich manželstvo bolo bezdetné.

Od ukončenia štúdia v roku 1910 pracuje v advokátskej kancelárii svojho strýka Dr. Juraja Mičuru, ktorý vo Veľkej Bytči bol nielen právnikom, ale aj národovcom, zaujímal sa o kultúrne dianie v meste a prvky sociálneho cítenia sa prenášali aj na mladého Martina. Advokáciou sa zaoberal do roku 1918.

17. septembra 1883

Narodený v Dlhom Poli (usadlosť Košarisko v priestore Brložnej jamy), okres Veľká Bytča.

krstený dňa 18.09.1883 v Dlhom Poli, krstná: vdova Anna Hačšíková, rod. Mičurová, jej otec Ján Mičura (1823 – 1896), matka Dorota Kúdelčíková (1820 – 1873), manželstvo uzatvorili 07.02.1859, krstil farár Imrich Čajda, brat národovca Juraja Čajdu a syn Františka Čajdu z Dlhého Poľa

rodičia Martina Mičuru boli gazdovia
otec: Imrich Mičura 1858 – 1915, pmo: Dlhé Pole
mama: Mária, rodená Madajová 28.09.1859 – 19.11.1934 (pohreb v Dlhom Poli, pochovával kanonik Cvinček, miesto odpočinku – Dlhé Pole spolu s manželom)

Obaja rodičia boli krstnými rodičmi Jánovi Mičurovi (18.05.1912), ktorý býval v dome niže kostola.

rodičia matky Márie rod. Madajovej boli
otec: Jozef Madaj
mama: Barbora rod. Pačeková

sestra Martina Mičuru sa volala Františka (Fanka) vydatá Malobická, vydala sa dňa 17.02.1903 v Dlhom Poli za Jána Malobického narodeného 21.06.1877 v Považskej Bystrici, jeho rodičmi boli otec Ján Malobický, mama Mária rodená Jancová (Janczová) z Považskej Bystrice

1889 – 1893

Navštevoval tri triedy miestnej Ľudovej školy v Dlhom Poli, potom štvrtú triedu Ľudovej školy v Hliníku pri Bytči – učil sa nemčine.

1893

Od tohto roku navštevuje Meštiansku školu v Těšíne.

1890

Pravdepodobne v tomto roku, alebo roku 1900 rodičia opúšťajú Košarisko, sťahujú sa do stredu obce Dlhé Pole do domu poniže kostola, ktorý v roku 1910 prestavujú. Potom do domu naproti, ktorý neskôr Martin Mičura spolu s ostatným majetkom dáva v roku 1933 synovcovi Jánovi Malobickému.

Súrodenci Imricha Mičuru:

Anna Mičurová (1842 – 1914) – vydatá Haščíková
Ján Mičura (1846 – 1876)
Jozef Mičura (1856 – 1917)
Juraj Mičura (1859 – 1919) – pravotár
Pavel Mičura (1878 – 1907)
František Mičura (1882 – 1923)
Ľudovít Mičura (1889 – 1953)
Agneša Mičurová (1875 – ???) – vydatá Hložná

1902

Dňa 22.11.1902 Dušan Makovický (osobný lekár L. N. Tolstého) požiadal Jozefa Škultétyho (predsedu Matice slovenskej) o zhodnotenie rukopisu 20 básní Frrantišky Mičurovej, sestry Dr. M. Mičuru, na ich prípadné uverejnenie v Slovenských pohľadoch. Básne v rukopise sú uložené v archíve MS č. 49Z27.

1903

Františka Mičurová píše dňa 23.11.1903 Jozefovi Škultétymu list, v ktorom ho žiada o zaslanie výtlačku Slovenských pohľadov, ktoré odoberala.

1903

Ukončil stredoškolské gymnaziálne štúdiá v Rimavskej Sobote (predtým navštevoval gymnázium v Žiline, Trenčíne a Trnave).

1904 alebo 1905

Počas štúdii v Berlíne sa k slovenskému ľudu prihlásil tak, že „bačoval“ študentskému krúžku. Traduje sa spomienka, že ako zanietený Slovák nehanbil sa postaviť na čelo asi 40 drotárov, s ktorými pochodoval hlavnými ulicami Berlína k reštaurácii „Mrukovi“ (na inom mieste „Mrnkovi“) kde bol ich hostiteľom.

1907

Dňa 4. mája promovaný v Kluži, stal sa doktorom politických vied (predtým študoval na Právnickej akadémii v Bratislave a Právnickej fakulte v Berlíne).

v Kluži pôsobil ako predseda spolku slovenských študentov v „Klužskom salaši” ako jeho bača
v matrike fakulty právnickej a politických vied bol zaregistrovaný ako študent s bežným štatútom bez štipendia.

Študoval:

ekonomickú vedu, financie, maďarské správne právo, maďarské civilné právo, maďarské tresne právo, maďarské finančné právo, rakúske civilné právo, kniežacie právo, trestný poriadok, banské právo, platné medzinárodné právo, politiku súdnych porotcov, majetkové právo.

počas štúdia v Kluži býval na ulici Hosszú / Dlhá, dnes Bulvár 21. decembra 1987, číslo 7
štúdiá absolvoval na univerzite Francisc Iosif, dnes Univerzita Babes Bolyai Cluj – Napoca

1908

Dňa 26. júna obhájil doktorát všetkých práv (Dr.) v Kluži.

1908

Bola postavená “hájenka” v lokalite Kotešová – Buková, ktorá bola prestavaná novou majiteľkou Annou Malobickou.

1910

Dňa 02. júla absolvoval advokátsku skúšku na Budapeštianskej uhorsko – kráľovskej univerzite v Budapešti, teraz Eötvös Loránt tudományegyetem na Egyetem tér 1 – 3 (Univerzitné námestie). Univerzita bola založená v roku 1635, teraz má 8 fakúlt, jej právnická fakulta vznikla v roku 1667.

1910

Do roku 1918 pôsobil ako advokát vo Veľkej Bytči. Mal tu otvorenú advokátsku kanceláriu.

– v roku 1919 si dal postaviť vilu vo Veľkej Bytči, ktorú projektoval Milan Michal Harminc (v roku 2008 zbúraná napriek protestom verejnosti a na jej mieste postavený obchod Lidl v roku 2009).

1911

Uzatvára manželstvo s Kamilou Fridrichovskou z Bytče, ktorá sa narodila 03.06.1886 v Piešťanoch.

Manželstvo uzatvorili v Staškove, obrad vykonal dňa 08.07.1911 Fridrichovský (brat), svedkami boli Andrej Mičura a Rudolf Mičura. Ich manželstvo bolo bezdetné. Zomrela 08.09.1921 a je pochovaná na miestnom cintoríne v Bytči, pri kostole sv. Barbory, v rodičovskom hrobe.

1912

Podľa časopisu Slovenské peňažníctvo č. 1 z roku 1912 bola na konci RUK snaha na Slovensku založiť celoslovenskú banku. Iniciátormi boli J. Francisci, Július Fajnor, Štefan M. Daxner, Andrej Hlinka, M. Mičura a ďalší.

1914

Až do roku 1918, do konca vojny, bol v armáde (článok autora Josefa Řezníčka uložený v ŠUA v Prahe – 17.09.1933; archívne nedoložené).

Podľa príspevku redaktora Josefa Rezníčka v Lidových novinách z roku 1933 sa uvádza “Ve svetové válce až do převratu byl Dr. Mičura na vojne. Podařilo se mu v historických chvílích podzimu 1918, že se dostal do Veľké Bytče”. Podobne aj Dr. M. Bugár tajomník Dr. M. Mičuru v Pamätnici píše, že ako vojak v roku 1918 nabáda k národnému povedomiu v obciach trenčianskej župy.

V archívnych dokumentoch Vojenských historických ústavov v Prahe, Bratislave a Budapešti ako aj vo Vojenskom historickom archíve v Trnave sa informácie o jeho vojenskej činnosti nenachádzajú. Podľa VHÚ v Bratislave: „Ako absolvent strednej, resp. vysokej školy má nárok na funkčné postavenie jednoročného dobrovoľníka”. Po vyrovnaní Rakúsko – Uhorsko v roku 1867 bola od roku 1868 zavedená povinná vojenská skužba v trvaní 3 rokov. V tom čase Trenčianska župa patrila do 5-tej teritoriálnej oblasti so sídlom v Bratislave. V dokumentoch, ani v jeho vlastnoručne písanom životopise nie je žiadna zmienka o vojenskej službe.

Podľa vojenskej histórie po atentáte na Františka Ferdinanda 28. júla 1914 prebehla na území dnešného Slovenska 1. čiastočná mobilizácia a 30. júla 2. všeobecná mobilizácia. Slováci z oblastí západného Slovenska boli zaraďovaní do V. zboru s veliteľstvom v Bratislave, ostatní do VI. zboru s veliteľstvom v Košiciach. Takto boli zmobilizovaní napr. Janko Jesenský, J. G.Tajovský, Milan Hodža, Ivan a Vladimír Daxnerovci, Vladimír Hurban, Ivan Markovič –predovšetkým ako Slováci so silným národným povedomím.

1918

Kandidoval za poslanca do Uhorského snemu za Slovensko.

1918

Signatár Martinskej deklarácie (spolu 64 signatárov – počet signatárov sa v historickej literatúre rôzni), okolo 106 účastníkov. Spolusignatárom bol aj Dr. Juraj Mičura. Po podpise Martinskej deklarácie sa vytvárali na Slovensku Slovenské národné rady (350) a gardy, ktorých vznik podporoval Dr. Martin Mičura. Slovenské národné rady umožňovali prejav samostatnosti slovenského národa. Gardy zas protiváhu proti záujmu Maďarov o znovuzískanie južného územia Slovenska. Dr. Martin Mičura nebol volený za člena SNR ani do výboru SNR.

1918

Na Považí zakladá Slovenskú gardu a spolu s Jankom Jesenským v mesiacoch november a december roku 1918 prispel k vytlačeniu maďarských komunistov z Považia.

1918

Dňa 19. decembra v Žiline bola obnovená činnosť Slovenskej ľudovej strany, jej predsedom sa stal Andrej Hlinka, podpredsedom Dr. Martin Mičura. Na pozvánke zo dňa 19.12.1918 boli podpísaní: Andrej Hlinka z Ružomberka, Martin Mičura s Dlhého Poľa, Karol Kmeťko – farár z Tepličky v/Váhom, Eugen Tvrdý – starosta Žiliny a Jozef Kačka – riaditeľ reálky v Žiline.

podpredseda SĽS do 01.03.1920, stranu opúšťa v roku 1921 pre nesúhlas s autonómiou, ktorú presadzovala SĽS,
SĽS sa prvý krát zúčastnila volieb v ČSR v roku 1920,
SĽS sa v roku 1925 premenovala na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu z úcty k Hlinkovi a na odlíšenie sa od Československej strany lidovej.

Slovenská národna rada v Martine vznikla 30. októbra 1918. V deň 13. novembra 1918 sa vo Vrútkach, v miestnosti Koruny, konalo zasadnutie výkonného výboru SNR. Členom výkonného výboru bol aj Dr. M. Mičura .V prípravnom výbore boli o. i. napr. M. Dula, M. Hodža, V. Paulíny, K. A. Medvecký, D. Halaša, S. Zoch, J. Országh, J. Záturecký, Š. Krčméry, K. Stodola a ďalší. Na tomto zasadnutí predniesol Dr. M. Mičura interpeláciu bytčianskeho výboru SNR (v písomnej forme sa nezachovala). Z rozhodnutia SNR začali vznikať miestne SNR a Národné gardy. Vo vedení NG na Slovensku boli: Dr. Ján Izák, Štefan Daxner, Ján Hlavaj, Béla Roll, Jozef Košina a Ján Horáček. V dňoch 4. – 15. novembra vznikli NG napr. v Bytči, Strečne, Varíne, Peružine, v Divine a viac v okrese Trnava. 4. novembra 1918 spolu so strýkom Jurajom Mičurom bol spoluzakladateľ výborov Národných rád (jej predseda) a Národných gárd v okolí Bytče. Dr. M. Mičura, spolu s J. Jesenským a strýkom Jurajom chodí po obciach Trenčianskej župy, reční a nabáda k národnému prebudeniu slovenský ľud. Bytča v tom čase predstavovala vysunutý bod československej armády. V tom čase na hornom Považí v okolí Bytče mala NG asi 190 mužov a tvorila základ tejto organizácie od Nového Mesta n/Váhom až po Žilinu. Bytčiansku NG viedli stotnik Vladimír Jesenský (brat Janka Jesenského – v Bytči pracoval v Tatra banke) a nadporučík Kubiš. Celkom mali NG asi 6000 členov v 50 organizáciách. NG boli vyzbrojované len zbraňami, ktoré si doniesli muži z vojny a až 15. novembra boli doplnené o zbrane z čsl. armády v množstve 120 pušiek od gen. Štika. V tom čase pôsobilo na hornom Považí cca 1500 maďarských a 2000 vojakov nemeckých hlavne v oblasti Žiliny. Týmto silám sa nepodarilo dobyť Bytču a táto armáda bola demoralizovaná. Rozhodujúce boje sa odohrali v priestore Kotešovej pri Bytči dňa 5.decembra. Po oslobodení Žiliny od týchto armád bola NG presunutá do Žiliny a tvorila “ochranu” tam začínajúceho pôsobenia Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Dr. Vavrom Šrobárom (od 12.12.1918). Dňa 23. januára 1919 minister Dr. V. Šrobár zrušil obecné SNR a NG s tým, že ďalšiu organizáciu administratívy na Slovensku prevezmú župani.

1918

Dňa 31. decembra bol vymenovaný za župana Tekovskej župy so sídlom v Zlatých Moravciach.

bližšie v kapitole 3.2 tejto knihy

1918

V tomto roku odkúpil po vdove Popperovaj 255 ha lesa, v roku 1933 ich daroval synovcovi Jánovi Malobickému, ktorému boli v roku 1946 skonfiškované a v roku 1992 – 3/4 výmery lesa prinavrátené jeho druhej manželke, resp. jej synovi z prvého manželstva Ing. Morháčovi, a 1/3 gazdinej Dr. Martina Mičuru p. Sauermanovej z Púchova (*1913).

– – –

3.1.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

3.2 Župan Tekovskej a Nitrianskej župy (1919- 1920)

Medzníkom v jeho živote bola účasť a podpísanie Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili do spoločného štátu Čechov a Slovákov. Jej spolusignatárom bol aj jeho strýko Dr. Juraj Mičura. Bol zástancom spoločného žitia oboch národov a to aj preto, že po vojne stále pretrvával nátlak Maďarov o znovuzískanie južného Slovenska.

Politickú činnosť začal ako podpredseda Slovenskej ľudovej strany, potom ako predseda Výkonného výboru Národnej rady v Bytči. Keď v roku 1919 vznikla v Čechách Československá strana lidová stal sa jej prívržencom, neskoršie jej predsedom na Slovensku.

Ako zástanca práv Slovákov na sklonku roka 1918 bol delegovaný do Tekovskej župy so sídlom v Zlatých Moravciach za župana, kde v tom čase prevládalo maďarské obyvateľstvo. Úlohou bolo brániť záujmy Slovákov, dosadzovanie Slovákov do úradov, podporovať slovenské školstvo a štúdiá slovenských detí. K tomuto si pozval na pomoc aj priateľa Dr. Janka Sucháňa z Bytče a Rudolfa Mičuru – bratranca z Dlhého Poľa, ktorý bol slúžnym v Oslanoch. V tomto období bol podporovateľom prítomnosti českých občanov na Slovensku, nakoľko slovenskej inteligencie bolo v tom čase málo a maďarská činnosť bojkotovala, resp. odišla do Maďarska.

Ako národovec sa prejaví aktívnou podporou armády generála Šnejdárka, ktorá mala za úlohu brániť južné územia Slovenska. Česko-Slovenskou vládou bol poverený kuratelou nad majetkami arcivojvodu Jozefa Habsburga z prostého dôvodu, aby sa majetok nerozobral, ale ostal pohromade. Z tohto úradu sa zaslúžil – napomohol k uchovaniu materiálov týkajúcich sa Slovákov, aby tieto sa stali vlastníctvom Matice slovenskej. Za túto činnosť mu bolo vyslovené aj písomné poďakovanie.

V roku 1919 dal si postaviť vilu v Bytči pri cintoríne, kde je pochovaná aj jeho manželka. Tam mal podľa domácich svedkov pripravené aj miesto posledného odpočinku pre seba.

Od roku 1920 bol poverený vedením aj Nitrianskej župy so sídlom v Zlatých Moravciach. Sídlom župy bol kaštieľ Migazzovcov, dnes sídlo Mestského kultúrneho strediska.

Úrad župana Tekovskej a Nitrianskej župy zastával od 31.12.1918 do 18.09.1920.

Z histórie počiatkov členenia žúp po roku 1918:

do roku 1918 bolo na území Rakúsko-Uhorska 71 žúp, od roku 1918 vznikom Česko-Slovenska malo Slovensko do roku 1922 16 žúp, vrátane Tekovskej a Nitrianskej
od 01.01.1923 (pri správnej reforme) sa však ich počet znížil na šesť rozsahom väčších celkov, neoficiálne nazývaných aj veľžupy
Tekovská župa bola pričlenená k Nitrianskej veľžupe

1918

Dňa 31. decembra 1918 bol vymenovaný za župana Tekovskej župy so sídlom v Zlatých Moravciach.

po príchode na funkciu župana presadzoval po zatvorení maďarského gymnázia pre protištátne provokácie profesorov a študentov (01.03.1919) jeho nové poslanie ako Slovenského ústavu (od 14.03.1919) a podporil výstavbu nového gymnázia v spolupráci s jeho novým správcom Dr. Františkom Skovajsom (prišiel z gymnázia zo Zábřehu). Výstavba začala v 01.08.1922, ukončená v roku 1924 ako gymnázium Janka Kráľa
predseda podporného fondu spolu s riaditeľom gymnázia v Nových Zámkoch p. B. Šofrom na podporu nadaného, ale chudobného študenta Juraja Komáromiho, ktorý ukončil lekársku fakultu a neskôr pracoval v Nitre

1919

Z histórie Československej strany lidovej:

V septembri 1918 boli položené v Brne základy vzniku Československej strany lidovej z katolíckych strán na Morave.

po vzniku ČSR sa vo februári 1919 taktiež v Čechách spojili katolícke strany a novo vzniknutá strana na Morave a v Čechách prijala názov Československá strana lidová,
strana si do svojho názvu zámerne nedala slovo „kresťanská“ ani „katolícka“ a predstúpila pre verejnosť ako strana otvorená i nekatolíkom a nekresťanom,
zemské výbory v Čechách a na Morave si naďalej zachovávali samostatnosť a boli prepojené len poslaneckým klubom, ktorého predsedom bol monsignore Jan Šrámek,
vo voľbách 1920 postupovali českí a slovenskí ľudovci spoločne a mali v parlamente spoločné kluby, tie sa však už v novembri 1921 odlúčili a vstúpili do opozície,
až v roku 1922, po rozchode so Slovenskou ľudovou stranou, bol zriadený spoločný ústredný výkonný výbor, ktorého predsedom a tým aj predsedom ČSL bol zvolený Jan Šrámek,
od roku 1925 pôsobila strana aj na Slovensku pod názvom Československá strana ľudová.
M. Mičura od jej založenia so stranou úzko spolupracoval na princípoch kresťanstva, ako protiváha snahám o diskrimináciu katolicizmu v novej ČSR. Od roku 1925 bol jej predstaviteľom na Slovensku až do roku 1938, (tiež ako strana Mičurova).

1919

Dr. Martin Mičura Ministerstvom pre správu Slovenska (referát zemedelský) je poverený ako predseda komisie dohľadom kuratória nad majetkami arcivojvodu Jozefa Habsburga.

1919

Aktívne sa zúčastnil na vytlačení maďarského vojska, ktoré vstúpilo na juh Slovenska v prvom štvrťroku roku 1919 podporou československej armády – 2. divízie gen. Šnejdárka.

v bojoch treba vyzdvihnúť priaznivý vplyv Šnejdárka, ktorý v pomerne krátkom čase dokázal v jednotkách upevniť narušenú disciplínu a dodal vojskám vieru v seba aj vo velenie
dňa 14. októbra 1919 vojna Maďarskej bolševíckej republiky voči Slovensku končí, no maďarské jednotky pri odsune z nášho územia napáchali na Slovensku nesmierne škody
v štatistickej ročenke z r. 1929 môžeme čítať: “Všade tam, kam maďarský vpád zasiahol, bolo zapotreby začať úplne od znova, lebo Maďari všetko vydrancovali…
Martin Mičura zachránil v tomto čase umelecké pamiatky, ktoré sú dnes v prezidentskej rezidencii v Topoľčiankach

1919

Bol premenovaný pôvodný Učiteľský ústav v Modre na 1. Slovenský učiteľský ústav, o ktorom Dr. Martin Mičura na jeho pôde v r. 1921 vyhlásil „SUÚ je vzor, ku ktorému sa celé Slovensko pozerá s dôverou”. V učiteľskom ústave videl rast slovenského povedomia.

1919

Čestná rota 71. pluku pod velením Š. Haššíka (z D. Poľa) privítala prvú vládu (ministerskú radu) pod vedením Dr. Šrobára v Trenčíne.

Keď v roku 1919 mal pricestovať Dr. M. Mičura na návštevu Kremnice, predseda výboru NR v tomto meste vyzval zástupcov mesta, aby na budove vyvesili slovenskú zástavu. Mestská rada to odoprela a ako dôvod uviedla neukončenú mierovú konferenciu a nejasnosť, kde bude Kremnica patriť.

Zomrel Ján Malobický, manžel Františky rod. Mičurovej, sestry Dr. Martina Mičuru, ktorý je pochovaný v Považskej Bystrici. Jeho manželka sa údajne vydala (podľa stromorodu Malobicky – autor. Július) za istého Kubínyho rodom z Banskej Bystrice, kde sú údajne aj spolu pochovaní. Autor zisťoval v matrikách zomrelých v B. Bystrici túto skutočnosť, ale z Metského cintorína, farnosti ECAV a FÚ v Radvani získal ústnu odpoveď, že pohreb osôb takýchto mien sa v období rokov 1935 – 1950 neuskutočnil.

1920

Dňa 28. júna bol poverený vedením aj Nitrianskej župy.

vo funkcii župana pôsobil do 18. 9. 1920

– – –

3.2.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

3.3 Minister vlády pre správu Slovenska (1920 – 1922)

Dňa 15. septembra 1920 bol vymenovaný za ministra československej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska. V tejto funkcii pôsobil do 07. októbra 1922. Úrad ministra prevzal po Ivanovi Dérerovi a odovzdal ho svojmu nástupcovi Jozefovi Kállaymu. Sídlo úradu bolo v bývalej budove CK – armády na ulici Gondovej, dnes v nej sídli Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave. Počas celého pobytu v Bratislave býval v činžovom dome na Gunduličovej ulici č. 8, dnes budova Mestskej polície. Tento byt bol len prechodným, podstatnú časť víkendov bol v Bytči, a čiastočne aj v Dlhom Poli.

Aj v tomto období bol zástancom spoločného žitia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte, ale na princípe rovnosti a samostatnosti. Práve s týmto svojim postojom sa nestotožňoval s Dr. Eduardom Benešom, ktorý v ČSR presadzoval len jeden národ – československý. Vo svojom programovom vyhlásení presadzoval silné župné úrady, disciplínu a povinnosť zasiahnuť proti neprajníkom Československa, ktorými boli maďarskí a nemeckí komunisti. Zaviedol, aby na zmiešaných územiach boli názvy písané dvojjazyčne.

Ako katolícky politik podporoval vymenovanie nových – prvých slovenských biskupov: Mons. Mariána Bláhu, Mons. Karola Kmeťka, a Mons. Jána Vojtaššáka. Ich vysviacky sa zúčastnil v Nitre z poverenia vlády ČSR. Bol spoluiniciátorom zbierky na prestavbu kostola v Skalke n/Váhom, aby sa táto stala pútnickým miestom Slovákov. Odobril Ústav evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Vo svetskej činnosti bol aktívny pri založení Kancelárie pre cudzincov, ktorá slúžila pre dôstojné prijímanie diplomatov. Bol členom automobilového klubu Slovenska, napomohol zriadeniu SND, a. s. v Bratislave a sám bol majiteľom jednej akcie. Bol spolujednateľom pre založenie Slovenskej židovskej strany, ale požadoval od nej lojálnosť k vláde ČSR. Bol podporovateľom vzniku slovenských bánk (napr. VÚB). Ako minister sa zúčastnil v roku 1921 matičných slávností v Martine, bol účastný na Orientálnych trhoch v Bratislave, Zvolenskej priemyselnej výstavy vo Zvolene, veľakrát doprevádzal prezidenta ČSR T. G. Mysaryka napr. pri návšteve Košíc, Bratislavy, pri mohyle M. R. Štefánika. Okruh jeho priateľov tvorili tak katolíci ako aj evanjelici: r. k. biskup Blaha, ev. biskup Janoška, župan Ruman, Dr. Pavol Bláha, ev. farár Zeman, Dr. Matúš Dulla, kanonik A. Cvinček, Samuel Zlocha a ďalší.

1920

Vzniklo Družstvo SND v Bratislave, ktoré svoju činnosť zahájilo 01.03.1920. V roku 1921 Dr. Martin Mičura ako minister pre správu Slovenska bol požiadaný vedením Družstva SND, aby vystúpil vo vláde v záujme finančného zabezpečenia divadla. V tom čase prebiehali spory o prevádzku budovy a koncesie v SND. Bolo dohodnuté, že slovenskí divadelníci budú na scéne účinkovať 8 mesiacov a maďarskí a nemeckí divadelníci 4 mesiace. Ďalšia žiadosť bola smerovaná na ministerstvo pre správu Slovenska, aby celá sezóna divadla bola len v réžii slovenských divadelníkov. Toto sa aj zrealizovalo. Dr. Martin Mičura podporoval činnosť divadla a bol jeho členom s jedným podielom. Budova SND bola postavená v roku 1886.

1920

Od 15. septembra vymenovaný za ministra pre správu Slovenska do 07. októbra 1922 (pred ním Dr. Šrobár, Dr. Dérer, za ním Dr. Kállay).

vykonal všetky prípravné práce pre budúce zákony s účinnosťou od 01. januára 1923
úrady ministerstva boli v terajšej budove Fil.f. UK na ul. Gondovej, budova bola postavená v rokoch 1911 – 1912 pre vojenské veliteľstvo pre cis. – král. 5. armádny zbor, v roku 1945 poškodená. Stavbu projektoval Ing. arch. Jozef Rittner (budova je kultúrnou pamiatkou
súčasťou ministerstva boli referáty pre:
školstvo
verejné práce
verejné zdravotníctvo
železnice a pošty
cirkevné veci rímsko – katolícke
cirkevné veci evanjelické

a oddelenia:

ministerstva obchodu a zemědelstva

Jednotlivé referáty podliehali pražským expozitúram a postupne aj ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko prešlo pod Ministerstvo vnútra ČSR.

v programe pri preberaní funkcie prehlásil, že sa bude zameriavať na:
odstrániť neporiadok v administratíve silnými osobnosťami v župných úradoch
upevniť disciplínu v úradoch
upraviť úradnícke platy
venovať sa otázke obsadenia slovenských biskupstiev
riešiť bytovú otázku
zasiahnuť proti rozvratným živlom pravicovým i ľavicovým, mal na mysli maďarských a nemeckých komunistov (bol pripravovaný, ale odhalený atentát na Dr. M. Mičuru maďarskými sprisahancami – Adbaj a Pirovics)

v roku 1920 zakázal činnosť Komunistickej organizácie mládeže, v ktorých prevládala ich protištátna činnosť
nepodarilo sa mu presadiť zriadenie cudzineckého úradu v Bratislave, ako inštitúcie o starostlivosť pre diplomatov a zahraničných hostí. Ako náhradnú inštitúciu zriadil pri ministerstve Kanceláriu cudzincov, neskoršie Cudzinecké komitéty
nariadením z 01.01.1921 ustanovil, aby názvy vývesiek a štítov boli aj v slovenskom jazyku, teda dvojjazyčné
ako minister sa zaslúžil o vymenovanie nových slovenských r. k. biskupov (Bláha, Kmeťko a Vojtaššák) a zvolanie sinody evanjelickej cirkvi a. v. (pozývací list poslal jeho spolužiak zo štúdií v Kluži Dr. Janoška Jur). Po ukončení synody bola prijatá Ústava evanjelickej cirkvi a. v., ktorú minister Dr. Martin Mičura bez pripomienok schválil

1920

Ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska používa na prepravu osobný automobil Horch – kabriolet, ako prvý predseda Najvyššieho súdu od roku 1939 tiež používal automobil Horch. Dnes sa automobily vyrábajú pod značkou Audi.

v dvadsiatych rokoch minulého storočia sa v Bratislave stretával so svojimi priateľmi z Čiech, medzi nimi:
Libušou Novákovou (otec – majiteľ obchodných domov v Prahe),
Zdenkou Dolanskou (otec bol ministrom vo vláde ČSR),
Máriou Baťovou (vdova po T. Baťovi st., ktorý zahynul pri leteckom nešťastí v roku 1932). V tom čase Dr. M. Mičura sa bližšie priatelil s p. Máriou Baťovou, on sa tento vzťah neodvážil ďalej rozvíjať

1920

Ako minister pre správu Slovenska v októbri 1920 vydal vyhlášku o vytvorení Prípravného výboru pre založenie plodinovej burzy v Bratsialve. Dňa 27.5.1922 bola slávnostne otvorená, mala 300 členov a sídlo v Redute.

V roku 1920 na výlete detí z Vajnor do Bratislavy sa deti zastavili pred budovou ministerstva. Minister Dr. M. Mičura vyšiel na balkón, vypočul si od nich pesničky a volanie na slávu. Vajnorským deťom venoval 1000 korún.

V tomto roku bola vládou ČSR prejednaná súdna moc. Boli ustanovené dve súdne tabule v Bratislave a Košiciach. Pod košickú tabulu patrili sedrie v Košiciach, Levoči, Poprade a Rimavskej Sobote. Celkom bolo na Slovensku 10 sedrií a 80 okresných súdov.

Stal sa členom Slovenskej ligy, ktorá bola v Bratislave založená 22.10.1920. Jej poslaním bolo starať sa o národný a klutúrny rozvoj slovenského obyvateľstva a udržiavať styky so zahraničnými krajanmi. Ligu založil Ignác Gessey z Tvrdošína. V roku 1951 zanikla, zlúčená s Maticou slovenskou.

Fotografie pre Dr. M. Mičuru pri nástupe do úradu československého ministra v roku 1920 a potom v roku 1921 zhotovil Ateliér Lang-Haus v Prahe. Tento ateliér zhotovil aj fotografie z exhumácie astronóma Tycha Braha v roku 1901 v chráme Svätého Víta na Pražskom Hrade.

Dňa 19. decembra vznikol v Bratislave Klub slovenských automobilistov. Na ustanovujúcej schôdzi vo dvorane Obchodnej a priemyselnej komory boli zvolení: Dr. Martin Mičura – čestný predseda, B. Napravil – výkonný predseda, Dr. P. Fábry – podpredseda, R. Stuckinger – tajomník, J. Lippert – pokladník a Dr. O. Jamnický – právny zástupca. Klub vznikol ako 17. v Európe a v roku 1923 mal už 225 členov. Prvý výlet Klub absolvoval do Piešťan 14. mája 1921. Potom nasledovali jazdy spoľahlivosti. V dňoch 15. – 19. augusta z Bratislavy do Tatier a späť, celkom 10 automobilov. Ďalšiu jazdu vykonal Klub 16.6. – 1.7. 1923 z Prahy cez Bratislavu a Tatry do Košíc, ďalej na Podkarpatskú Rus a späť cez Rožňavu do Prahy. Od roku 1928 vydával Klub svoj časopis Autožurnál.

1920

Bola založená Americko-Slovenská banka v Bratislave, ktorá mala sprostredkovať finančné prostriedky amerických Slovákov do Československa.

zakladateľom a majiteľom banky bol Michal Bosák. Jeho podpis prezidenta banky First National Bank sa nachádza na americkej 10-dolárovej bankovke z roku 1907
jej predstaviteľmi boli Dr. Martin Mičura, Dr. Pavel Blaho, Dr. Ľudovít Okánik.

1920

Dňa 10. októbra vo Veľkej Bytči bolo valné zhromaždenie 1. Slovenského družstva umelcov plechárskeho a drotárskeho priemyslu. Cieľom bolo vytvoriť podmienky drotárom pre prácu doma po zániku RU a vzniku ČSR. Hosťom zhromaždenia bol aj Dr. Martin Mičura. Družstvo pod názvom Drotár zaniklo v roku 1926.

1920

V decembri, v tomto roku bol v Bratislave založený Klub slovenských automobilistov. Jeho čestným predsedom sa stal Dr. Martin Mičura. Klub vznikol v poradí ako 17. v Európe. Automobilisti prvý výlet absolvovali 14. apríla 1921 do Vysokých Tatier.

1921

Bola založená všeobecná úverová banka (ako právny nástupca Maďarskej VÚB), medzi jej predstaviteľov patril aj Dr. Martin Mičura.

1921

Bol krstným otcom Dr. Milana Mičuru – syna Rudolfa Mičuru – notára. Dr. Milan Mičura (1921 – 1987) mu na svojom rodinnom hrobe v Bratislave na Martinskom cintoríne dal zhotoviť pamätnú tabuľu IN MEMORIAM. Je to jediná pamiatka na pripomenutie si jeho smrti na Slovensku.

1921

Navštívil školu v Brvništi s cieľom povzbudiť vlastenectvo k novej republike.

1921

Dňa 03. februára poveruje Predsedníctvo ministerskej rady ČSR Dr. Martina Mičuru aby sa v mene vlády zúčastnil vysviacky prvých troch slovenských biskupov.

1921

Dňa 06. februára Dr. Martin Mičura ako minister s plnou mocou pre Slovensko dáva k dispozícii Č. T. K. program vysviacky biskupov na uverejnenie vo všetkých slovenských denníkoch.

1921

Dňa 13. februára sa zúčastnil na vysviacke slovenských katolíckych biskupov v Nitre, ktorých potom prijal ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Vysviacku vykonal Pápežský nuncius v Prahe Clemente Micara, ktorý vysvätil: Mons. Mariána Bláhu (pre Banskú Bystricu), Mons. Karola Kmeťka (pre Nitru) a Mons. Jána Vojtaššáka (pre Spiš). Do tohto roku bol biskupom na území Slovenska Dr. Augustín Fischer – Colbrie v Košiciach. Pri tejto príležitosti zaslal novo vysväteným biskupom pozdravný telegram ako splnomocnenec pre správu Slovenska.

1921

V deň vysviacky spoluorganizoval v Nitre výzvu na zbierku na národný misijný chrám, ktorý by sa realizoval na Skalke pri Trenčíne. Tento zámer sa uskutočnil dobudovaním pôvodného kostolíka z roku 1208, neskoršie Turzom upraveného na kaplnku, potom jezuitmi v roku 1745, a zo zbierky prestavaný v roku 1923 na misijný chrám. Ku kostolu boli dostavené dve veže a osadené tri nové zvony. V roku 1924 vysvätený nitrianskym biskupom K. Kmeťkom (priateľ Dr. Martina Mičuru). Na púť boli organizované vlakové spojenia (zľavu na cestovnom vymohol Dr. Martin Mičura) do Nitry zo Žiliny, Bratislavy, Lučenca a Trenčianskych Teplíc.

1921

Dňa 26. júna zaujíma písomné stanovisko pre Č. T. K. k problematike založenia Slovenskej židovskej strany, ktorej iniciátormi sú Dr. Ignác Spierer a Dr. Eugen Klein. Podotýka hlavne lojálnosť k novej ČSR.

1921

Na valnom zhromaždení 8.10.1921 boli prijaté stanovy VÚB, 29.10. zaregistrované a 1.1.1922 začala banka svoju činnosť. Vplyv na jej založenie mali M. Hodža, Dr. M. Mičura, F. Hudek a P. Blaho. Dr. M. Mičura bol niekoľko rokov predsedom správnej rady.

V marci 1921 vymenoval Dr. M. Mičura J. Dombrovského na funkciu Nitrianskeho župného archivára.

1922

Dňa 15. mája odobruje Ústavu evanjelickej cirkvi a.v. a súhlasí s jej obsahom.

1922

V deň 22.10.1922 sa zúčastnil na menovaní a potom na slávnostnom prijatí novomenovaných evanjelických biskupov Slovenska, ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Pozývací list slovenských evanjelikov mu zaslal Dr. Jur Janoška (jeho spoluštudent z Kluže). Pre územie Slovenska boli zvolení Dr. Jur Janoška (dozorca Dr. Ruman z Košíc) a Samuel Zoch (Bratislava).

1922

Približne v tomto roku je mu udelené vyznamenanie Veľkokríž Taliansky.

1922

Keď v roku 1922 sa jednalo o vrátenie pozostalosti po gen. M. R. Štefánikovi, vtedajší činitelia na Slovensku (M. Šrobár, Dr. Fajnor, Dr. Dérer) prejavili zamietavé stanovisko. Vyjednávaciu pozíciu prevzal Dr. M. Mičura a v roku 1923 bolo vysporiadanie dedičstva ukončené. (Diplomová práca Michal Kšiňan. Ped.fak. UK Bratislava).

Dňa 24. apríla vymenoval Dr. M. Mičura p. T. J. Gašpara do prezidiálnej kancelárie ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska.

– – –

3.3.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

3.4 Prezident tabulárneho súdu v Košiciach (1922 – 1931)

Úrad prezidenta Tabulárneho súdu (ešte podľa Rakúsko Uhorskej organizácie súdnictva), resp. Vrchného súdu alebo Hlavného súdu pre oblasť Vsl. regiónu prevzal 05. decembra 1922 a vykonával ho do 01.01.1931.

Súd pôsobil ako treťostupňový – odvolací po okresných a sedriálnych súdoch. Sídlo Tabulárneho súdu bolo v bývalom Župnom súde na ulici Šrobárovej č. 57, dnes tam sídli Rektorát Univerzity P. J. Šafárika. Pravdepodobne v tejto budove aj býval. Ako prezident tohto súdu sa podieľal na vybudovaní okresných súdov v Košiciach, Sobranciach, Michalovciach, Medzilaborciach a podobne. Zabezpečil nadstavbu existujúceho Krajského súdu. Jednou z prvoradých úloh bolo obsadenie súdnických kresiel lojálnymi sudcami – Slovákmi, nakoľko sudcovia maďarskej národnosti buď sa vysťahovali, odišli do dôchodku, alebo boli voči ČSR nelojálni. Presadzoval vybudovanie moderného justičného paláca, žiaľ neúspešne. Prednosť dostala výstavba budovy pre políciu.

Jeho národnostné a sociálne cítenie sa prejavilo napr. aj v tom, že jedno volebné obdobie bol predsedom pobočky Miestnej organizácie Matice slovenskej v Košiciach, spolu s dcérou prezidenta Masaryka – Alicou dali vypracovať projekt pre realizáciu stavby sociálneho domu. Podporoval zriadenie študentského internátu pre dedinskú mládež študujúcu v Košiciach. Pre tento účel bol využitý chudobinec na dnešnej Južnej triede. Dnes je v ňom dom dôchodcov.

V roku 1925 sa stal predsedom Československej strany ľudovej na Slovensku, ktorú v roku 1918-1919 založil Jan Šrámek. Toto obdobie sa stalo plodným, nakoľko sa stal poslancom za ČSL. Poslancom bol až do roku 1939. Od svojho založenia sa strana prezentovala v kresťanskom duchu. Takto mohol intenzívnejšie presadzovať záujmy Slovákov v čsl. vláde. V tomto roku vydal aj 1. Prevolanie k Slovákom pod heslom Za Boha a Slovač. Jeho strana na Slovensku nemala veľa priaznivcov, ak tak len z Horného Považia. Zlepšenie videl vo vydávaní vlastných novín Ľudový politik a Ľudový chýrnik, ktorých bol sám vydavateľom.

Poslanecké kreslo mu umožňovalo pričiniť sa na Slovensku o výstavbu napr. kostola v Dlhom Poli, kostola v Lednických Rovniach a.p. Pri týchto akciách bol aj osobným prispievateľom. Spolu s ďalšími poslancami presadili v parlamente zákon, že duchovní dostávali štátny príspevok. V parlamente predložil Zemědelskú rezolúciu, predniesol reč Pálivé rany Slovenska, reč k rozpočtu a ako poslanec sa postavil na stranu správnosti Trianonskej zmluvy.

1922

Dňa 05. decembra v tomto roku prevzal úrad prezidenta Tabulárneho súdu v Košiciach do roku 1931 (ako treťostupňový súd odvolávací). Prvý stupeň boli okresné súdy, druhý sedriálne súdy, tretí súdne tabule a štvrtý najvyšší súd.

druhý tabulárny súd na Slovensku bol v Bratislave
tabulárny súd mal sídlo v bývalom Župnom súde na dnešnej Šmeralovej ulici, dnes sídlo Rektorátu Univerzity P. J. Šafárika. Budova bola postavená v roku 1903 v secesnom slohu, v rokoch 1922 – 1925 predseda I. civilného senátu v Košiciach
bol predsedom sudcovskej a advokátskej skúšobnej komisie až do roku 1939
z titulu svojej funkcie sa podieľal na vybudovaní nových okresných súdnych budov v Košiciach, Michalovciach, Sobranciach, Medzilaborciach a ďalších, nadstavby Krajského súdu v Košiciach
presadzoval v Košiciach vybudovanie moderného justičného paláca, tento zámer sa neuskutočnil, na plánovanom pozemku bolo postavené policajné riaditeľstvo (začiatok výstavby v roku 1928)
v sídle tabulárneho súdu bolo prenajatých 20 miestností pre Východoslovenské železnice, nakoľko nemali v meste žiadne svoje priestory
Justične odsúdení maloletí občania boli umiestňovaní v Polepšovni v „justičnom” oddelení, potom v Komenského ústave v dnešných priestoroch Univerzity veterinárneho lekárstva
na podnet ČSČK, ako silno sociálne orientovanej organizácie pod vedením Alice Masarykovej spriatelenej s Dr. Martinom Mičurom v roku 1928 bol pre realizáciu vypracovaný projekt sociálneho domu
Košického kanonika Dr. Bélu – Vojtecha Wicka (1873 – 1955), ktorý sa narodil v Sabinove (obaja rodičia pochádzali z Malej Idy pri Košiciach) sa zastal spolu s E. Benešom a kardinálom Kašparom ako spisovateľa a historika Košíc, ktorý svoju činnosť vyvíjal v záujme maďarskej a slovenskej kultúry
podporoval zriadenie študentského internátu (ešte ako minister) pre dedinskú mládež v Košiciach. Napomohol k tomuto účelu využiť chudobinec na Peštianskej triede (dnes Južná trieda – dom dôchodcov). Bolo to spoločné úsilie so županom Rumanom a Karolom Murgašom
býval v budove tabulárneho súdu v Košiciach na ulici Šrobárova 57.

1923

Dňa 22. februára prijatý za člena MO MS v Košiciach. Vo volebnom období 1925 – 1926 predseda MO MS, potom do roku 1931 len členom. V marci odmenený Diplomom. Počet členov do roku 1931 vzrástol na 181. Členmi MO MS boli v tom období: K. Murgaš – riaditeľ gymnázia, Uram R. Podtatranský – spisovateľ, MUDr. Uram Jozef. riaditeľ Štátnej nemocnice, Dr. Juraj Slávik – župan, gen. R. Gajda, Dr. Ján Ruman – župan, Anton Prídavok – učiteľ, A. Šteliar – riaditeľ gymnázia, ThDr. Jozef Čársky – biskup a ďalší.

1923

Prezident Všeobecnej úverovej banky v Košiciach.

1923

Dr. M. Mičura bol 9.5.1923 vymenovaný za člena správnej rady Americko – slovenskej banky, v tom čase bol aj predsedom správnej rady vo VÚB, ktorá neskôr splynula s ASB.

1924

Aj v ďalších rokoch na podnet Dr. Martina Mičuru pri ČSL na Slovensku boli založené Odborové organizácie roľníkov, robotníkov, remeselníkov, obchodníkov a štátnych zamestnancov.

v Košiciach v rokoch 1924 – 1938 vychádzal časopis Tabakový robotník. Bol orgánom zväzu tabakových tovární pod vplyvom ľudovej strany.

1924

Dňa 11. apríla sa v Košiciach uskutočnilo valné zhromaždenie Družstva Východoslovenského národného divadla v Slovenskom národnom klube. Jednanie viedol gen. R. Gajda a prejednávali sa získané podiely Družstva. Predsedom sa stal R. Gajda, podpredsedami Dr. Ján Ruman – košický veľkožupan a Dr. Martin Mičura – prezident súdnej tabule v Košiciach.

1925

V tomto roku založil na Slovensku Československú stranu ľudovú, ktorej bol predsedom. Stranu založil na podklade nesúhlasu s politikou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Vo voľbách v roku 1925 získala strana na Slovensku okolo 16.000 hlasov, v roku 1935 asi 36.000 hlasov, čo bolo len asi 13 % víťaznej Republikánskej strany zemedelskej. Jeho najbližším spolupracovníkom a spoluzakladateľom bol kanonik A. Cvinček.

1925

Pred voľbami charakterizoval v prvom Prevolaní k Slovákom svoj program heslom „Za Boha a Slovač” a charakterizoval ho takto:

Časť venovaná rodine:

aby bola obnovená nerozlučnosť manželstva
umožniť vstup ženám do všetkých oborov národného života
podporiť populačný rozvoj, zákonom zakázať umelé prerušenie tehotenstva
zriadiť verejné jasle a špeciálne ústavy pre siroty, nemanželské deti a opustené deti
potlačiť alkoholizmus a zriadiť liečebné ústavy pre alkoholikov
zakázať predaj alkoholických nápojov deťom do 16 rokov
zakázať a potierať prostitúciu

Obecné zriadenie:

demokratizáciu obcí
voľbu starostov obcí na základe kvalifikovanosti
všeobecné rovné, voľné a tajné hlasovanie s pomerným zastúpením
povinnosť voliť od 21 rokov a zavedenie plebiscitu

Kultúrna a náboženská oblasť:

zachovanie a prehlbovanie kresťanskej kultúry
náboženskú výchovu v škole a slobodu vyučovania a výchovy
zaručiť jazykové práva národov republiky v škole a úrade
spoluprácu cirkvi a štátu pre blaho národa
slobodu svedomia a konania bohoslužby, rovnoprávnosť príslušníkov všetkých náboženských vyznaní vo všetkých odboroch verejného života
bojovať proti nemravnej literatúre a zvrhlému umeniu

Hospodársko – spoločenský program:

ochrana a podpora všetkých stavov, robotníctvo aby bolo rovné ostatným triedam, zachovať siný stredný stav, upraviť ich platy vzhľadom na početnosť rodín
ochrana výrobcov a spotrebiteľov, zachovanie súkromného majetku
zakladať roľnícke, remeselnícke, robotnícke i úradnícke odborové združenia
zdokonaliť sociálne poistenie, zaviesť poistenie v nezamestnanosti
odstrániť bytovú núdzu urýchlenou bytovou výstavbou
previesť parceláciu veľkostatkov pre malých roľníkov dlhodobými splátkami, drobný ľud by bol oslobodený od dávky z majetku, daňové bremená upraviť podľa finančnej výkonnosti s ohľadom na rodinné pomery

Zdravotnícka politika:

ustanoviť stále zdravotné komisie
nestavať prekážky priemyslu ak je splnená zdravotná ochrana
podporovať športy, stavať ihriská

Medzinárodné otázky:

medzinárodné právo aby bolo vybudované na kresťanských zásadách
zmluvy medzi štátmi aby boli verejné, Svätej stolici dať záruky nezávislosti a previesť medzinárodnú ochranu náboženských a národnostných menšín
neutralitu Československa
obchodné zmluvy na dlhé lehoty na základe vzájomnosti

Politika:

vybudovanie nového spravodlivého poriadku politického, sociálneho i kultúrneho v ČSR v duchu kresťanskej solidarity a rovnoprávnosti všetkých tried
stanovanie a ochranu práv, slobodu prejavu a združovania, voľby konané všeobecným, rovným a tajným hlasovaním podľa zásad pomernosti
vybudovať všestranne rozvinutú samosprávu a ľud vychovávať k účasti na samospráve
ľudovú vládu, aby vychádzala z ľudových poslancov

1925

Ľudotypia – bola tlačiareň ČSL v Bratislave a pôsobila ako pobočka Brnianskej ľudovej tlačiarne. V nej boli tlačené knihy, prejavy, noviny, ktorých vydavateľom – autorom bol Dr. Martin Mičura.

1925

Založil denník Ľudová politika, ako periodikum ČSL, ktorej bol predsedom. Denník vychádzal od 30.10.1925 do 30.10.1938. Jeho redaktormi boli napr. Emo Bohúň a Miloš Bugár.

1925

Stal sa členom Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia, ktorá zasadala v pražskom Rudolfíne.

v rokoch 1925-1936 bol predsedom ústavno – právneho výboru
v roku 1936 sa tejto funkcie vzdal a prevzal funkciu generálneho referenta pre návrh o Civilnom súdnom poriadku
februára predkladá PS NZ správu ÚPV (Ústavno právny výbor) na prijatie zákona o zásluhách T. G. Masaryka
v roku 1925 bol členom exekutívy ME v ľadovom hokeji konaných v Starom Smokovci

1925

Formuloval ideologické a politické princípy hnutia (Mičurova strana) ako kresťanský solidarizmus slovenskej a českej vzájomnosti, nepodporoval autonómiu, vyslovil podporu Krajinskému zriadeniu.

1925

Dňa 31. mája zúčastnil sa na II. zjazde československých právnikov v Brne (sídlil tu Najvyšší súd ČSR) a bol predsedom sekcie trestného práva ako prezident tabulárneho súdu v Košiciach.

1925

V rokoch od 1925 Dr. M. Mičura vydával: denník Ľudová politika (30.l0.1925 – 30.10.1938), Mesačník Ľudový chýrnik (1926 – 1938), mesačník Slovenský gazda (1925 – 1938 v Prešove) a Mesačník Gazdina (1927 – 1937). Náklady denníka bol 1000 kusov. Celoštátnym denníkom ČSL boli Lidové listy vydávanie v Prahe.

1925

Vo volebných rokoch 18.3.1920, 15.11.1925, 27.10.1929 a 19.5.1935 získala Československá strana lidová v ČSR 11,3 – 7,48 % všetkých hlasov, resp. 33 – 22 mandátov do poslaneckej snemovne NZ, v ktorej bolo k dispozícii 300 mandátov. Ďalších 150 bolo v senáte. Čsl. strana ľudová na Slovensku vstúpila do politiky pod vedením Dr. Martina Mičuru v roku 1925, kedy získala 17.773 hlasov, v roku 1929 – 36.548 hlasov a v roku 1935 – 35.514 hlasov, čo bolo v priemere asi 4,8 %. Čsl. strana ľudová na Slovensku zanikla v roku 1939 splynutím s NJ pod vedením HSĽS.

V roku 1925 sa malo uskutočniť v Prahe ME v ľadovom hokeji. Pre nepriaznivé počasie boli ME premiestnené do Tatier, do Starého Smokovca a Tatranskej Lomnice (8. – 11. januára). Majstrovstiev sa zúčastnili len mužstvá ČSR, Rakúska, Švajčiarska a Belgicka. ČSR nad menovanými zvíťazila postupne 3:0, 1:0 a 6:0 a stali sa majstrami Európy. Domáce mužstvo bolo zložené len z 13 hráčov. Čestným členom prípravného výboru bol aj Dr. Martin Mičura, v tom čase prezident Tabulárneho súdu v Košiciach.

Dňa 6. decembra sa zúčastňuje na intronizácii novoustanoveného apošt. Administrátora biskupa Jozefa Čárského.

1926

Založil týždenník Ľudový chýrnik, ktorého bol vydavateľom a majiteľom. Prvé číslo týždenníka vyšlo 03. januára 1926 a noviny vychádzali do roku 1938.

1926

Zúčastnil sa na kladení základného kameňa pre kostol sv. Michala v Lednických Rovniach spolu s rodinou Štefana Ondrejkoviča. O výstavbu kostola sa staral miestny farár Jozef Kološ, kostol bol daný do užívania v roku 1927.

1926 – 1927

V rodnej obci Dlhé Pole na svoje náklady dal prestavať existujúci kostol (postavený v roku 1613 ako drevený, v roku 1733 – 1735 prestavaný na murovaný) a nainštalovať nový organ, na ktorom sám hrával, je patrónom tohto kostola. Kostol bol posvätený za prítomnosti ministra Dr. J. Šrámka J. E. biskupom nitrianskym Dr. Karolom Kmeťkom.

daroval zvon brezovským katolíkom
za prítomnosti Dr. M. Mičura biskup Marián Bláha vysvätil v Dlhom Poli kaplnku
výstavba drotárskej továrne vo Veľkom Rovnom – nezrealizovala sa
bol podporovateľom činnosti katolíckeho gymnázia v Malackách, v činnosti ktorého videl výchovu katolíckej mládeže a ľudí aj so štátotvorným poslaním pre Slovensko

1926

Dňa 08. augusta sa konala v Rajci manifestácia, na ktorej vystúpil Dr. Martin Mičura a objasnil význam a zameranie ČSL na Slovensku, vysvetľoval, že strana je katolícka, národná a ľudová. V tomto roku vystúpil aj na zjazde Katolíckych ľudových zemedelcov vo Velehrade (Morava), kde bola prijatá Velehradská rezolúcia (vzájomnosť Čechov a Slovákov), ktorá bola zahrnutá do programu ČSL na Slovensku.

1927

Na zasadnutí Poslaneckej snemovne 18.9.1927 v Prahe pripomienkoval návrh Živnostenského zákona a poukázal:

Na dlhé čakanie na súdne rozsudky,
Dane platiť nie naraz, ale po častiach,
Zabezpečiť drobné úvery pre živnostníkov,
Nedostatok živnostenského vzdelávania.

K budovanému Štátnemu vzdelávaciemu ústavu v T. Sv. Martine navrhuje aj zriadenie umeleckej – priemyslovej školy.

V tomto roku bol v Košiciach založený Autoklub Košice. Jeho predsedom sa stal Dr. Jozef Farkaš. Už v nasledujúcom roku 1928 1. augusta Autoklub zorganizoval jazdu spoľahlivosti k 10. výročiu vzniku ČSR. Patronát nad týmto podujatím mali Dr. Martin Mičura – prezident tabulárneho súdu v Košiciach a Dr. Mutňanský – košický župan. Trať viedla z Košíc do Tatranskej Lomnice a späť do Košíc.

1927

Skupina poslancov Jan Dostálek, Martin Mičura, Zoch (evanjelik) a ďalší predložili (27.05.) návrh zákona, aby aj duchovní dostávali štátny príspevok. Zákon podporilo 143 poslancov a bol schválený.

1927

Od tohto roku do roku 1945 bol richtárom v Bytči.

1927

Medzníkom v činnosti ČSL na Slovensku bolo zasadnutie krajinského výboru v Turčianskych Tepliciach (10.06.), kde sa okrem iného zaujalo:

stanovisko k akcii lorda Rothermerea, ktorý spochybňoval Trianonskú zmluvu. Pri tejto príležitosti vyhlásil „Týmto vyhlasujem trianonský mier za nedotknuteľný základ nášho slobodného národného bytia…..“,
žiadame aj priznanie všetkých práv aké maďarská menšina používa u nás slovenským občanom v Maďarsku, aby bolo zamedzené ich národnému ubíjaniu,
na zasadnutí bol zvolený 24 členný krajinský výbor, 8 členné predstavenstvo ČSL a za predsedu ČSL Dr. Martin Mičura.

1928

Dňa 09. februára predložil v parlamente Zemedelskú rezolúciu, v ktorej žiadal:

rozdelenie slovenskej pôdy všetkým Slovákom bez rozdielu politickej príslušnosti,
revíziu prídelov zbytkových statkov a napravenie všetkých krívd zapríčinených straníckym prevádzaním pozemkovej reformy,
reorganizáciu správneho výboru Štátneho pozemkového fondu,
zákon na úpravu patronátneho práva,
lesnú reformu prevádzať nepoliticky, so zreteľom na záujmy národohospodárske.

1928

Na prelome 2. a 3. decénia 20. storočia na vlastné náklady dal postaviť v nemenovanej obci pri Rajci kaplnku, pri vysviacke ktorej rečnil Tido J. Gašpar a po ňom Dr. Martin Mičura.

1928

V novembri tohto roku bol HSĽS obvinený, že je príslušníkom slobodomurárske lóže v Košiciach. Išlo o diskrimináciu Dr. Martina Mičuru v očiach katolíckej verejnosti.

1930

V júli sa v Trenčianskych Tepliciach konal Concours´d Elegance ako súťaž o najkrajšie vozidlo. Celkom sa súťaže zúčastnilo 68 automobilov rôznych svetových značiek zo Slovenska, Čiech a zahraničia, ktoré boli rozdelené do 4 súťažných skupín A-B-C-D. Čestný hodnotiaci výbor tvorili Dr. Martin Mičura – prezident hlavného súdu v Košiciach, Dr. Ringhoffer – podnikateľ z Prahy a viacero manželiek prominentných podnikateľov a osobností. V kategórii B 2. miesto získal Dr. M. Mičura svojim automobilom Tatra – 52.

V Almanachu československých právnikov z roku 1930, v ktorom je uvedených približne 3500 právnikov, je na strane 286 – 287 uvedený aj Dr. Martin Mičura. Z uvedeného počtu je približne 5% Slovákov napr. Dérer, Dula, Ivanka, Fajnor, Halla, Kálay, Markovič, Slávik a ďalší.

1930

Sa zásadne právne ohradil proti zmene katolíckych gymnázií (17 -18) na štátne, pričom tento zámer sa netýkal maďarského gymnázia v Komárne a evanjelických gymnázií v Kežmarku a Prešove.

1930

V pražskej Poslaneckej snemovni dňa 19.02.1930 povedal reč „Palčivé rany Slovenska“ k rozpočtu na aktuálny rok, kde v súvislosti so Slovenskom poukázal hlavne na:

nerovnosť priamych daní a daní spotrebných (konzumných), obchodných a cien v pomere cca 1:6, čo neúmerne zaťažuje obyvateľstvo, živnostníkov, remeselníkov a roľníkov
Slovensku bolo pridelených len cca 5 % na čerpanie štátnych prostriedkov
upozornil na skutočnosť, že veľký poplatníci dane neplatia, kým drobní takto robia ak nie sú pod exekučným tlakom
pre zvýšenie zamestnanosti žiadal podporovať živnosti a medzi nimi aj podomový predaj a to ustanovením zákona
poukázal na neznalosť Prahy slovenského venkova, pretože ich návštevy sú výlety do Tatier a návštevy štátnych palácov
počet nemocničných lôžok na Slovensku sú 2 lôžka na 10.000 obyvateľov
požadoval dobudovanie bratislavského a komárňanského prístavu a reguláciu Váhu a Moravy
trápil ho nedostatočný rozvoj železníc na Slovensku
poukázal na diskrimináciu katolíckych škôl, napríklad za RU bolo pre potreby katolíckych škôl v rokoch 1909 a 1910 vydaných 415.000 slovenských učebníc, v súčasnosti je toto číslo podobné
poukázal na prekážkarský postoj centrálnych inštitúcií ku cirkevným školám, a nedostávajúce sa vzdelanie deťom z kopaníc
poukázal na neslýchaný útok vlády sovietskeho Ruska na kresťanské náboženské vyznanie (sloboda vyznania náboženstva bola zaručená zákonom z roku 1929) a pripojil sa k výzve sv. Otca k modlitbám na deň 19. marca 1930
k politickej správe na Slovensku zaujal stanovisko: podporil vznik veľkých žúp a poukázal na nedostatočné prepojenie s krajskými zastupiteľstvami a okresnými úradmi
poukázal na nedostatok administratívnych pracovníkov v týchto inštitúciách, čo vedie k prieťahom a často k neodbornému vybavovaniu agendy, poukázal aj na potrebu zaplniť tieto miesta uchádzačmi z Čiech a Moravy
podobne na Slovensku je nedostatok systematizovaných miest pre lesnú odbornú službu a zverolekárstvo
požadoval odstránenie nerovnosti medzi roľníkmi v Čechách a na Slovensku, ktorá je v tom, že slovenský roľník nemá právo na náhradu za odporazené zvieratá z titulu nákazy a aby sa odstránilo dávanie kolkov pri predaji dobytka

1930

Dňa 25. novembra v tomto roku predniesol v Poslaneckej snemovni reč k rozpočtu na rok 1931. Vo vystúpení sa zameral na:

zdravotníctvo, na jeho nedostatočné financovanie a vysokú úmrtnosť Slovákov, ktorá je napr. v Čechách 17,5 a na Slovensku 21,1 osôb na 1000 obyvateľov
kritizoval nedostatočnú agrárnu politiku, nadmerný dovoz potravín zo zahraničia, nedostatočnú starostlivosť o živočíšnu výrobu, potreba zákona na poistenie voči živelným pohromám, nedostatok lacných úverov a celkove nízky rozpočet na zemedelstvo a hlavne na jeho školstvo
v oblasti železníc bol nespokojný s plánovaným nárastom ceny za osobné tarify o 20 %, podporil ďalšie zoštátňovanie železníc
kritizoval nedostatočné uplatňovanie slovenskej mládeže na učiteľských miestach a v štátnej správe, nakoľko tieto miesta sa stále obsadzujú aj nekvalifikovanými ľuďmi z Čiech
poukázal na naprosto nevyhovujúci pomer štátnych dodávok (štátnych objednávok), ktorých sa až 95% realizuje v Čechách a len 5% na Slovensku
poukázal na nedostatočnú exportnú politiku a na potrebu zriadiť exportné akadémie pre potrebu výchovy úradníctva pre naše exportné podniky
ďalej kritizoval nutný “export” obyvateľstva pre nedostatok práce v ČSR. Z počtu vysťahovaných osôb 247.000 plných 60% tvorili Slováci a to pri polovičnej ľudnatosti Slovenska oproti Čechám

1930

Dňa 24. mája sa konalo v Žiline zakladajúce valné zhromaždenie Klubu Mičurových akademikov. Úlohou bola podpora chudobného študentstva a výchova silných jedincov, ktorí by viedli štát. Tento počin Dr. M. Mičuru nedosiahol vytýčené ciele.

1931 – 1942

V Bytči, kde mal postavenú vilu, umožnil z prostriedkov štátu a vlastných postaviť meštiansku školu – teraz gymnázium (1928), katolícky kultúrny dom a Tatrabanku (1931), zregulovať rieku Petrovička, urobiť kanalizáciu námestia, vydláždiť námestie, prestavať (1934), opraviť, dobudovať hlavný r. k. kostol zasvätený Všetkým svätým a postaviť vežu (1938), faru (1942) a prestavať kostol Sv. Barbory pri cintoríne. Všetky tieto stavby projektoval M. M. Harminc.

V Bytči je po ňom pomenovaná ulica ako “Mičurova” pri kostole Svätej Barbory pri miestnom cintoríne, prv ulica Gorkého

– – –

3.4.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

3.5 Prezident Hlavného – vrchného súdu (1931 – 1939)

Dňa 01.01.1931 prevzal funkciu prezidenta Hlavného súdu v Bratislave. Túto vykonával do roku 1939. Súd mal sídlo v budove bývalej Uhorskej kráľovskej dvornej komory, potom slúžila Uhorskému snemu, dnes je sídlom Univerzitnej knižnice na Michalskej ul. č. 1 v Bratislave. Ako prezident Hlavného súdu bol predsedom kodifikačných komisií pre civilné, materiálne a formálne právo a bol skúšobným komisárom pre odbor občianskeho práva a občianskeho súdneho poriadku pre štátne skúšky na Právnickej fakulte UK v Bratislave.

Po smrti Tomáša Baťu, firmy na Slovensku spravovala jeho manželka Mária. V tomto čase bol čelným predstaviteľom týchto firiem, ako aj cementární v Lietavskej Lúčke a Ladcoch. Z pozície týchto postavení napomáhal zamestnať sa a aj do vedúcich funkcií presadiť Slovákov. Ako poslanec napomohol zabezpečiť finančné prostriedky na výstavbu novej 12- triednej školy v Dlhom Poli, cesty a regulácie rieky Dlhopoľky. Podobnú pomoc poskytol aj Bytči pri rekonštrukcii námestia, regulácii rieky Petrovičky, prestavbe kostolov a výstavbe meštianskej školy (teraz gymnázium). Jeho prínosom v rodnej obci bolo aj povolanie sestier Svätého Kríža, ktoré na novej škole vykonávali povolanie učiteliek.

Založil združenie Slovenských katolíckych akademikov (Mičurových akademikov). Jeho poslaním bolo vychovať silných jedincov pre riadenie Slovenska v štátnom zväzku v ČSR. Žiaľ, tento zámer sa mu nepodarilo uskutočniť. Ako prvý Slovák poukázal na význam Pribinových slávností v Nitre, ako prameň kresťanskej kultúry. Bol delegovaný ako zástupca ČSL do Stáleho výboru za prehĺbenie spolupráce medzi slovenskými a českými katolíkmi. V roku jeho životného jubilea 50-tych rokov obdržal veľa zdravíc a stal sa čestným občanom viacerých obcí a bol potvrdený na funkciu starostu obce Bytča. V parlamente predniesol veľkú reč „Rovnaké práva pre Slovákov“, kde poukázal na nerovnomerné postavenie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte. Začal poukazovať na neprimeranú prítomnosť Čechov v slovenských úradoch. V tomto roku bol operovaný a následne aj liečený v Sanatóriu prof. Kocha v Bratislave.

Pri príležitosti jeho 50-tych narodením mu priatelia na Slovensku vydali Pamätnicu s jeho menom. Prispievateľmi boli politici, priatelia. Podobnej publicity sa mu dostalo aj v českých tlačovinách, napr. Hospodářský rozhled, Lidové listy, a i.

1931

Od 01.01.1931 do roku 1939 predseda Vrchného (hlavného) súdu v Bratislave.

bol členom kodifikačných komisií a to v sekciách: civilné, materiálne a formálne právo
v roku 1932 privítal Zjazd mladých v Trenčianskych Tepliciach, v ktorom videl organizovanie mládeže pre budúce potreby Slovenska
úrad predsedu Vrchného súdu bol v budove na ul. Michalská 1, teraz Univerzitná knižnica. Budova bola postavená pre Uhorskú Kráľovskú dvornú komoru, potom slúžila uhorskému snemu

1931

Ako prvý Slovák v pražskom parlamente upozornil na význam Pribinových slávností v Nitre, ako na prameň kresťanskej kultúry.

1933

V apríli tohto roku bol delegovaný ako zástupca ČSĽ do Stáleho výboru za prehĺbenie spolupráce medzi českými a slovenskými katolíkmi.

1933

Predniesol v Poslaneckej snemovni veľkú reč „Rovnaké práva pre Slovensko”, kde v 11 bodoch poukázal na:

zlú situáciu na slovenskom vidieku (hospodárska kríza)
na kultúru a školstvo (úpadok cirkevných škôl a nárast škôl štátnych, nedostatok financií predovšetkým na školstvo)
na pomer štátu k Slovensku (veľký nepomer investícií do historických zemí v neprospech Slovenska)
na nedostatok poskytovaných investícií pre samosprávu na Slovensku, napr. len polovicu z toho čo dostáva Morava a Sliezsko
na daňové bremeno (nemožnosť platiť dane a veľké exekúcie)
na roľníctvo (zníženie rozpočtu ministerstva zemedelstva dopadne hlavne na Slovensko ako prevažne agrárnu krajinu)
obchodníci a živnostníci (nedostatok financií pre výrobu, obchod, turistiku)
cenová politika (poukázal na nedostatočný podiel slovenských firiem na štátnych zákazkách)
mládež (poukázal na veľké – dvojité možnosti zamestnávania vyšších úradníkov na úkor Slovákov a žiadal, aby na Slovensko neboli prekladaní úradníci z historických zemí a takto brali miesta slovenskej inteligencii a mládeži)
zahraničná politika (poukázal na spoločnú, vzájomne výhodnú zahraničnú politiku Čechov a Slovákov

1933

Uskutočnil sa pochod z Dlhého Poľa, Turkova a Dlhej nad Kysucou do Bytče za účelom demonštrácie pred OÚ v Bytči.

1933

Dňa 01. septembra pripravil okresný výbor zdravicu Dr. M. Mičurovi pri príležitosti 50. výročia jeho narodenín, podpísaní: Jozef Žilinčár, Dr. Skotnický, Anton Repa a ďalší.

1933

Dňa 08. septembra v tomto roku mu zastupiteľstvo obce Veľká Bytča udelilo čestné občianstvo obce.

1933

Vo vile v Bytči oslávil 50. narodeniny svojho života. Slávnostnú akadémiu viedol Dr. Ján Sucháň, pozdrav predniesol Tido J. Gašpar a kanonik Cvinček prečítal asi 20 blahoželaní (spolu ich bolo asi 1000).

1933

V mesiaci októbri sa začal liečiť v Sanatóriu prof. Dr. Karola Kocha v Bratislave po dobu asi 2 mesiacov. Podrobil sa operácii prudkého zápalu slepého čreva, liečil sa aj v zahraničí, v Taliansku. V knihe J. Keveša (SNP 1944 – 1974) je uvedené, že Prof. Dr. Karol Koch sa podieľal na príprave podmienok na zakladanie partizánskych jednotiek na Strednom Slovensku. (14.05.1944)

1933

Minister vnútra ČSR potvrdil voľbu Dr. Martina Mičuru na funkciu starostu obce Bytča.

1933

Dňa 13. septembra 1933 sa Dr. M. Mičura zúčastnil porady zákonodarcov slovenských koalovaných strán (s republikovou pôsobnosťou) v Prahe. Dr. M. Mičura na nej poukázal:

nesúhlasí s M. Hodžom, že tento nevidí v ľudákoch hungarizmus,
poukazuje na výsmech venkova štátnej autorite,
upozornil, že v seminároch sa ešte učí maďarsky,
poukazuje na nedostatok katechétov, žiada ich vymenovať štátom,
poukazuje na zlyhanie českých profesorov na stredných školách,
je toho názoru, že koalované strany majú byť len poradným orgánom vlády a nie vládou vedľajšou,
nepokladá za správny vstup ľudákov do vlády,
poukazuje na hypertrofiu kancelárkych síl, spája ju s nedostatkom meštianskych škôl, o meštianskych školách hovorí, že sú školy pánske.

1933

Pri príležitosti 50-tych narodenín ho rodáci z Dlhého Poľa pozdravili:

člen obecného zastupiteľstva p. Imro Kramarík mu oznámil udelenie čestného občianstva,
za MO ČSL ho pozdravil Jozef Holánik – Bakel,
vrelý pozdrav od jeho matky (nemohla sa zúčastniť pre chorobu) ako aj od seba predniesol vdp.Tomáš Komár,
sestry Vincka a Emília Medvedíkové mu odovzdali dve veľké kytice sviežich ruží.

Pri tejto príležitosti mu boli odovzdané diplomy – čestné občianstva obcí:

Veľká Bytča, od p. Fundárka,
Zarieč – Keblov, od p. Boteka,
Svederník, od p. Jozefa Lovásika,
Kolárovice, od p. Gašpara Kálmána,
Petrovice, od p. Františka Paveleka,
Prečín, od p. Gustáva Kollára,
Oškerda, od p. Svrčeka,
Klače, od p.B. Adamca.

V kultúrnom programe okrem spevokolu z Veľkej Bytče vystúpil aj Dr. Janko Blaho.

1934

Pozval do Dlhého Poľa, do školy pri kostole rádové sestry Svätého Kríža, ktoré tam pôsobili do roku 1950.

1934

Dňa 14. septembra menovanie Dr. Martina. Mičuru do čestného predsedníctva lyžiarskeho závodu FIS, ktorý sa organizoval v roku 1935.

Neurčený rok

Nemenovanému študentovi, ktorý ukončil štúdium bohoslovia v Olomouci usporiadal v Dlhom Poli primície pod jeho aranžovaním.

1935

V tomto roku sa už datuje založenie Združenia slovenských katolíckych akademikov Dr. Martinom Mičurom, pre ktorých organizoval peňažné zbierky.

1935

Svoj volebný program charakterizoval týmto (možno až nekritickým) desatorom (skrátené):

ČSL je celoštátna a ľudová
Katolík nebude ohovárať svoju stranu
Stranu budeš milovať, brániť katolícku cirkev a národ slovenský
Cti svoju stranu Mičurovu
Nebudeš ČSL (Mičurovej) škodiť
Neopustíš ju
Neokradneš ju o hlasy
Nebudeš voliť nekatolíkov
Nedáš svoj hlas príslušníkom iných cirkví

1935

Dňa 26. augusta zasiela Dotazník do Bibliografického archívu v Prahe pre registráciu v diele „Čím je kdo v Československu“.

1935

V tomto roku k Dr. Martinovi Mičurovi nastúpil ako kancelársky praktikant Ján Kalabus z Malej Bytče (*1917). V tom čase bol osobným tajomníkom Dr. Martina Mičuru Leonárd Mika, pôvodom z Trstenej. Ján Kalabus bol jeho blízkym spolupracovníkom až do roku 1945, kedy ho zajalo NKVD. Ako blízky jeho spolupracovník po vojne spracoval svoje písomné spomienky na toto obdobie pre potreby istého úradu v Bytči. Janko bol zamestnancom fy. Baťa, spoločnosti Kotva import – export, pracoval pre Dr. Imricha Malobického v Bytči, v posledných rokoch aj pre Dr. Martina Mičuru.

bol pracovníkom fy. Baťa v oddelení Import Export, alebo Kotva, v období pred koncom vojny mu Dr. Martin Mičura ponúkol pevné miesto pri ňom a tak sa stal jeho blízkym spolupracovníkom. Chcel ho mať pri sebe, asi aj preto, že nemal svoju rodinu

1935

V tomto roku firma Baťa zakladala novú fabriku v Napájadlách. Dr. M. Mičura bol vtedy členom predstavenstva tejto firmy. Pri voľbe názvu podľa historikov pravdepodobne zavážila národnosť Dr. M. Mičuru a fabrika bola pomenovaná Fatra. Dr. Martin Mičura bol potom členom správnej rady a následne predsedom správnej rady.

V tomto roku, alebo vo volebných rokoch 1925 alebo 1929 na predvolebnom mítingu v Bytči, kam prišiel na koči A. Hlinka zo železničnej stanice (cca 3 km) ťahanom bytčianskymi devami, označí Čsl. stranu ľudovú – Mičurovu ako „My Čuráci“ a takto to hlásal z tribúny, pričom došlo k fyzickému napádaniu Mičurových priaznivcov. Vzájomná nenáklonnosť Hlinku a Mičuru sa prejavila aj v tom, že HSĽS prehlasovala, že ČSL na Slovensku dostávala mesačne od českej ČSL ročne asi 35.000 korún, spolu až 6 mil. korún.

Vo volebnom roku 1935 (aj v roku 1925) Dr. M. Mičura kandidoval vo volebnom obvode XVII v Turčianskom Svätom Martine. Uverejnenie tohoto oznamu v Ľudovej politike vyvrátilo demagogické informácie šírené Hlinkovou stranou, že Dr. M. Mičura sa vzdáva politickej činnosti.

V nedeľu 12. mája sa konalo v Dlhom Poli verejné predvolebné zhromaždenie, na ktorom hlavnú reč mal Dr. M. Mičura.

1936

Skúšobným komisárom pre Odbor občianskeho práva a občianskeho súdneho poriadku pre štátne skúšky pri Práv. f. Slovenskej univerzity.

v 30-tych rokoch podporoval výstavbu novej 12 triednej školy v Dlhom Poli, ktorá bola daná do užívania v školskom roku 1937/1939 (položenie základného kameňa 23. augusta 1936) a reguláciu rieky Dlhopoľka na toku dolný koniec Dlhého Poľa po Svederník. Na tieto stavby vymohol Dr. Martin Mičura štátnu subvenciu
bol akcionárom a člen správnych rád napr. v Baťových závodoch, v cementárni v Ladcoch a Lietavskej Lúčke

1937

V denníku Ľudová politika č. 116 otvoreným listom upozornil Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave na neprístojné až urážajúce chovanie pracovníkov Berného úradu českej národnosti z Púchova, keď v pohostinstve vo Veľkej Bytči dňa 22. mája oslovovali dámy „holky” a všeobecne osadenstvo „blbí Slováci”. Poukázal, že tieto miesta zastávajú občania Čiech a Slováci s kvalifikáciou nemajú prácu.

1937

Dňa 13.júna bol v Žiline položený základný kameň Saleziánskeho ústavu aj za prítomnosti Dr. M. Mičuru.

1938

Sa v bratislavskom Carltone stretli Dr. M Mičura, Dr. J. Tiso a T. J. Gašpar. V tom čase T. J.Gašpar vo svojom rukopise „V službách Slovenska 1938 – 1946“ píše, že v tom čase do Carltonu sa dostavilo asi 30 bratislavských maďarov, ktorých chovanie proti Slovákom bolo povýšenecké.

1939

Po Mníchovskej dohode, dňa 29.9.1938 nasledovala Viedenská arbitráž dňa 2.11.1938, kde zastupovali Slovensko Dr. J. Tiso a Ďurčanský. Na jednania s Maďarskom bola ustanovená komisia pod vedením Miloša Kobra (veľvyslanec v Budapešti), v ktorej boli členovia Janšák Štefan, Rapand Daniel, Niederle Miroslav a Martin Mičura ako predseda právnej komisie. (Komisia zasadala pravdepodobne v Budapešti, predtým v roku 1938 v Komárne). Dohoda bola podpísaná 18.2.1939, za ČSR ju podpísal Dr. Martin Mičura, za maďarskú stranu Dr. Koloman Tomcsányi. Platnosť nadobudla 27.2.1939 podpisom prezidenta republiky. Touto dohodou prišlo Slovensko o 11tisíc štvorcových kilometrov územia, 279 obcí a 854.000 občanov Slovenskej národnosti. Výsledky Viedenskej arbitráže boli zrušené Pražskou dohodou 10.2.1947.

Dohoda – úmluva bola vyjadrená v 9 článkoch a riešila úpravu otázok štátneho občianstva na pripojenom území k Maďarskému kráľovstvu (južné oblasti Slovenska). Z hlavných zásad úmluvy:

Všeobecne vychádzala z Trianonskej zmluvy a Viedenskej deklarácie a stanovovala:

Maďarskú štátnu príslušnosť nadobudnú tí občania ČSR, ktorí pred trianonom mali maďarskú národnosť a na odstupujúcom území južného Slovenska mali trvalé bydlisko.

Ak občan maďarskej národnosti – manžel nadobudol takto maďarské občianstvo vzťahovalo sa to aj na jeho manželku a deti mladšie ako 24 rokov.

Štátna príslušnosť otca bola rozhodujúca aj v prípade sirôt z manželstva.

Ak sa deti narodili mimo manželstva, bola rozhodujúca matkina, ktorú mala v dobe pred platnosťou Trianonskej zmluvy.

Občania, ktorí, mali čsl. štátne občianstvo toto im bolo ponechané, ale mohli požiadať o novú registráciu.

Osoby českej, slovenskej a rusínskej národnosti mohli požiadať o čsl. štátne občianstvo.

Občania bývajúci mimo čsl. územie mohli požiadať o občianstvo diplomatický alebo konzulárny úrad .

Tí občania, ktorí si ponechali čsl. občianstvo boli povinní preniesť svoje bydlisko na územie ČSR, ostatné cenné papiere nebolo možné vyviesť.

Tatýto občan si so sebou mohol zobrať: predmety bytového zariadenia, veci osobnej potreby, nástroje potrebné k výkonu povolania, cenné papiere od dlžníka z terajšieho územia ČSR a určitý finančný obnos.

Maďarská národná banka nedovolila vývoz zlata, striebra a platiny s výnimkou obvyklých predmetov zhotovených z týchto kovov pre osobnú potrebu.

Podobne nebolo možné vyviezť ani umelecké predmety, ktoré posudzovali maďarské úrady.

Ak takýto vývoz bol povolený, nebola z maďarskej strany žiadaná protihodnota.

Súčasťou základného dohovoru je aj Dôverná zápisnica vyjadrujúca sa k Úmluve – dohovoru.

V rokoch 1939 – 1944 pôsobil ako predseda Právnickej jednoty Slovenska (zal. v r. 1920, ukončená činnosť v roku 1950).

V období od 10.4.1939 do 10.4.1945 predsedom Najvyššieho súdu. Súd sídlil na Michalskej 1 v bývalom paláci Uhorskej kráľovskej komory postavenej v rokoch 1753 – 1756 v Bratislave. Od roku 1939 ako Slovenský najvyšší súd od roku 1942 ako Najvyšší súd. V budove od roku 1919 je aj Univerzitná knižnica.

– – –

3.5.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

3.6 Prvý predseda Najvyššieho súdu (1939 – 1945)

Toto obdobie bolo pre Dr. Martina Mičuru v živote najzložitejšie. Sám nebol zástancom autonómie Slovenska a na zasadnutiach pred jej vyhlásením a po vyhlásení sa nezúčastňoval. V tom čase bol hospitalizovaný v Štátnej nemocnici v Bratislave. Jeho ČSL v roku 1938 ukončila na Slovensku svoju činnosť a Dr. Martin Mičura vstúpil do HSĽS. Pre nepochopenie svojich politických zámerov zakrátko z nej vystúpil. Nezúčastnil sa ani jednania a podpísania Žilinskej dohody a nebol ani kandidovaný do Slovenského snemu. I napriek tejto skutočnosti bol prezidentom Jozefom Tisom v roku 1943 menovaný za člena Štátnej rady Slovenskej republiky (na inom mieste ako podpredseda) s pripomenutím, že je jeho povinnosťou funkciu ako predseda Najvyššieho súdu prijať. Práve, pravdepodobne tento medzník ho postavil po oslobodení ČA do svetla nepriateľa ČSR.

V roku 1943 odchádza do dôchodku, ale ostáva predsedom Najvyššieho súdu. S odstupom času sa ukazuje, že bolo by výhodnejšie odísť aj z funkcie predsedu Najvyššieho súdu vo vzťahu k nasledujúcim udalostiam.

Ako predseda Najvyššieho súdu sa venuje tvorbe zákonov a legislatívy. V rokoch 1940 – 1944 je ako autor, alebo spoluautor niekoľkých právnických noriem. V roku 1944 spisuje testament. Za vykonávateľa testamentu určuje svojho priateľa kanonika Cvinčeka. Ako by tušil, že tento ho prežije a bude činný aj v orgánoch obnovenej ČSR.

V období, keď sa uvažovalo, že Slovenský štát zanikne postavil sa na stranu tých slovenských osobností, ktoré sa zaoberali myšlienkou novej vlády na Slovensku. Jedno z takýchto stretnutí sa konalo aj v Bytči vo vile Dr. Martina Mičuru. Dokonca boli na jednaniach vyslovené aj úvahy, že najvhodnejším kandidátom na prezidenta by bol Dr. Martin Mičura. Avšak vďaka, alebo žiaľ, z titulu jeho členstva v Štátnej rade strácal dôveru. V čase udalostí vzniku SNP aj počas neho ako člen správnej rady Baťových závodov na Slovensku zabezpečil pre povstanie financie a materiálne zabezpečenie pre povstalcov. Týchto osobne podporoval aj v okolí Bytče. Ako podpredseda ŠR a predseda NS podpísal Dr. Imrichovi Karvašovi splnomocnenie na presun financií do úschovy v Štátnej mincovni v Kremnici. S týmito financiami sa uvažovalo pre podporu SNP. Ako osoba so sociálnym cítením, v čase keď bol vyšetrovaný a hospitalizovaný v Štátnej nemocnici, skrýval vo svojom byte v Bratislave riaditeľa cementární židovského pôvodu. Sám písal žiadosti Dr. J. Tisovi o udelenie výnimiek pre židovských spoluobčanov, aby títo neboli odvlečení do koncentračných táborov.

V roku 1939 bol vymenovaný titulárnym profesorom na Slovenskej univerzite (teraz Univerzite Komenského) na Právnickej fakulte v Bratislave s poslaním suplementovať vybrané kapitoly Občianskeho súdneho poriadku.

1938

Predsedníctvo ČSL poverilo Dr. Martina Mičuru, aby strana ukončila svoju činnosť a vstúpila do autonomistického zväzku politických strán na Slovensku pod vedením HSĽS.

vstupom ČSL do Slovenskej strany národnej jednoty (umiernené krídlo HSĽS) spolu s ďalšími neľudáckymi stranami ČSL zanikla, čím prakticky došlo k likvidácii neľudáckych strán na Slovensku.

1938

Vstúpil nakrátko do novej politickej formácie SSNJ, pre nepochopenie svojich politických zámerov z organizácie čoskoro vystúpil.

1938

Dňa 06. októbra podpísaná Žilinská dohoda v Katolíckom dome v Žiline, ktorej súčasťou boli aj voľby do autonómneho snemu. Kandidatúru získal Štefan Haššík rodom z Dlhého Poľa (potom od 5.9.1944 minister národnej obrany, predtým tajomník v Michalovciach, šarišsko – zemplínsky župan a nitriansky župan). Bývalí umiernení poslanci Dr. Martin Mičura a Karol Rybárik kandidovaní neboli.

Žilinskej dohode predchádzalo prijatie Mníchovského diktátu čs. vládou a následná abdikácia prezidenta Edvarda Beneša (05. októbra 1938).

1938

Rečnil na prvomájovom sprievode v Bytči za účasti skupín z Veľkého Rovného, Kotešovej, Dlhého Poľa a Hliníka nad Váhom.

1938

Dňa 31. decembra po vyhlásení Viedenskej arbitráže česko – slovenská vláda ustanovuje komisie pre rokovania s Maďarským kráľovstvom. Dr. Martin Mičura je menovaný za predsedu Právnej komisie za Československú republiku.

Z histórie Viedenskej arbitráže:

arbitráž sa konala vo Viedni v zámku Belvedere dňa 02.11.1938, výsledkom ktorej bol dokument, ktorý nariaďoval Česko-Slovensku vzdať sa južného územia Slovenska v prospech Maďarska
napriek deklarovanému cieľu vytvorenia etnických hraníc, Slovensko a Karpatská Ukrajina stratili aj veľa prevažne čisto slovenských / rusínskych území
Viedenské arbitráže boli právne neplatné, pretože predstavovali akt medzinárodného násilia. Po skončení 2. svetovej vojny bola táto skutočnosť ešte potvrdená 10.02.1947 ich vyhlásením Parížskou dohodou (mierová dohoda s Maďarskom) za zrušené a neplatné

1938

Vo voľbách prvého 63 členného Slovenského parlamentu 18.12.1938 Dr. Martin Mičura nebol volený.

1939

Do roku 1945 prezident Najvyššieho súdu v Bratislave. * (aj podľa Ústavu štátu a práva Bratislava). Najvyšší súd bol zriadený vládnym nariadením č. 49/1939 dňa 04. apríla. Do roku 1939 v prvej ČSR bol Najvyšší súd v Brne.

sídlo úradu bolo pravdepodobne v dnešnom Justičnom paláci
budova bola sídlom krajského súdu, štátneho zastupiteľstva a väznice, postavená v rokoch 1930 – 1936
Dr. Martin Mičura bol vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho súdu, za druhého Dr. Adolf Záturecký, za sudcov Dr. Ondruš a Dr. Š. Moys

* nemecké spravodajstvo uvádza funkciu predsedu vlády, Dr. Š. Tiso ju prevzal po príchode z Najvyššieho súdu. Podobne aj Lacko Martin (ÚPN) uvádza, že namiesto predsedu vlády bol dosadený Tisov bratranec Štefan Tiso, ktorý doposiaľ zastával funkciu predsedu Najvyššieho súdu. Podľa www.wikipedia.sk Š. Tiso od roku 1939 bol predsedom Najvyššieho súdu (podľa zápisnice zo zasadania Slovenského snemu pôsobil na Hlavnom súde).

1939

Bola založená Štátna rada Slovenskej republiky ako politický kontrolný orgán. Jej členom od roku 1943 bol aj Dr. Martin Mičura menovaný Dr. Jozefom Tisom (podľa zápisnice zo zasadania Slovenského snemu z 30. septembra 1943 bol len členom ŠR, podpredsedovia boli J. Vojtaššák a B. Klimo). Predsedom v rokoch 1939 – 1943 bol Viktor Ravasz, v rokoch 1943 – 1945 Ján Drobný. Prvé zasadnutie ŠR bolo 06.08.1940.

Z histórie:

Štátna rada Slovenskej republiky bola ustanovená podľa ústavného zákona v júli 1939. Mala byť zložená z najváženejších ľudí štátu a slúžiť prostredníkom medzi prezidentom, snemom, vládou a politickými stranami. Rada mala rozhodovať o zložení snemu a zbavovaní poslancov poslaneckého mandátu. Jej úlohou bolo aj vykonávať funkciu najvyššieho ústavného súdu v prípadoch, keby snem podal žalobu na prezidenta, členov vlády alebo členov snemu. Štátna rada nemala vlastnú moc, sama nemohla nikoho obžalovať. Vo vážnych otázkach celoštátneho charakteru mohla podávať všetkým orgánom štátu odporúčania, ale čisto nezáväzné
Členstvo v Štátnej rade nebolo honorované, bola to čestná funkcia. Jedinou výhodou bol ročný voľný lístok na cestovanie železnicou

1939

Od septembra bol suplementom pre „Vybrané kapitoly z Občianskeho súdneho poriadku“ na Práv. f. SU (teraz UK) v Bratislave.

1939

Vymenovaný za riadneho profesora na Slovenskej univerzite, teraz UK v Bratislave bez práva v učiteľskom zbore. Predsedom komisie bol prof. Dr. Jozef Fundárek. Okrem tohto titulu sa na univerzite používali tituly profesorov: cestný – cestovný, zmluvný, mimoriadny a suplement. Hlavným odporcom jeho vymenovania za riadneho profesora bol Dr. Vojtech Tuka.

1940

V tomto roku na podnet SSV v Trnave vznikla Slovenská katolícka akadémia. Jej poslaním bolo šírenie katolíckej viery, národného povedomia, kultúry a vedy. Tvorilo ju 8 sekcií a mala 120 – 150 členov. Prvým predsedom sa stal Dr. J. Tiso v rokoch 1940 – 1943. Za jeho nástupcu sa uvažovalo o Dr. M. Mičurovi. Proti tomuto zásadne vystúpil Dr. A. Tuka a tak sa druhým predsedom pre roky 1943 – 1945 stal A. Štrabík (ThDr, 1882 – 1950, rodák z Rajca).

1940

V apríli tohto roku mal byť Dr. Martin Mičura vymenovaný za predsedu Združenia katolíckych robotníkov a zamestnancov. Alexander Mach bol proti tomuto vymenovaniu. Združenie bolo rozpustené v roku 1946.

1940

Dňa 03. februára bol navrhnutý MŠaNO v Bratislave Dr. Igor Daxner do úradu hlavného radcu Najvyššieho súdu k predsedovi Dr. Martinovi Mičurovi (v rokoch 1945 – 1947 bol Dr. Daxner predseda Národného súdu).

1941

… alebo v roku 1942 bol krstným otcom dcére Karola Murína, krstnou mamou bola sestra Dr. Jozefa Tisu Jozefína.

1942

V lexikóne od C. Radványho (ERCE) je uvedený krátky životopis Dr. M. Mičuru (na str. 328).

Až do roku 1944 bol predsedom Právnickej jednoty Slovenska (aj Právnický spolok), ktorá zastupovala záujmy právnikov na Slovensku. Jednota bola založená 12.5.1920.

1944

V roku 1944 za povstania bol Dr. Martin Mičura členom 5 členného legislatívneho oddelenia v normotvornej činnosti SNR.

– – –

3.6.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

3.7 Dôchodok a odvlečenie do ZSSR (1943 – 1946) a udalosti po roku 1946

V roku 1943 požiadal o dôchodok a v roku 1944 spísal testament. V júni roku 1945 bol zriadený Národný súd na realizáciu retribučného zákona, ktorého úlohou bolo potrestanie nacistických zločincov, pomáhačov… . Počas jeho hospitalizácie v Štátnej nemocnici, potom Ortopedická klinika pod vedením prof. Sumbala, mu bolo doručené 19. júla 1945 rozhodnutie, podľa ktorého je prepustený zo štátnej služby bez platobných a penzijných nárokov. Súčasne mu bolo oznámené, že ako člen Štátnej rady (uvedené ako predseda, v tom čase ním bol Drobný) bude postavený pred Národný súd. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal napr. k predsedovi SNR Dr. Jozefovi Lettrichovi a svoju lojálnosť preukazoval napr. vyjadrením Dr. Vavra Šrobára, štátnych orgánov z Bytče, ako aj súkromných osôb. O vyjadrenie k svojej osobe požiadal aj niektorých bývalých spolupracovníkov Moysa, Bugára, Daxnera (súdil prezidenta Dr. Jozefa Tisa), ale ich stanoviská nie sú známe.

V mesiacoch júl až september 1945 sa pohyboval medzi Bratislavou, Bytčou, Dlhým Poľom a údajne aj Považskou Bystricou. Pripomeňme si, že to bolo obdobie obnovenej a už samostatnej Československej republiky s prezidentom Dr. Edvardom Benešom. Bol to ten Beneš, ktorý ešte v roku 1943 u Molotova v Kremli žiadal potrestať všetkých Slovákov, ktorí sú zodpovední za vojnu voči ZSSR. Do tohto balíka sa dostali tak vojaci, ako aj politici a jednoduchí občania Slovenska rôznej národnosti za neblahej činnosti NKVD. Táto na území ČSR operovala ako závoj za postupujúcou ČA.

1943

Predseda rímsko – katolíckej obce v Bratislave.

1943

Dr. Martin Mičura odchádza do dôchodku vo veku 60 rokov pre zlý zdravotný stav (silný diabetes).

1943

Od tohto roku do roku 1945 člen Slovenskej štátnej rady – spolupracoval s odbojom. Do tejto funkcie ho delegoval prezident Dr. Jozef Tiso z titulu povinností predsedu Najvyššieho súdu, keď predtým odmietol miesto predsedu.

1943

V máji bola v byte Dr. Pavla Čarnogurského schôdzka za účasti Jána Ursínyho, Ing. P. Zaťku, Karola Sidora, Dr. Martina Sokola a Dr. P. Čarnogurského. Z jednania okrem iného vyplynulo aj to, že na konci vojny bude potrebné počítať aj s novou vládou a za najprijateľnejšiu osobnosť sa označoval Dr. Martin Mičura.

1943

V júli sa konalo ďalšie stretnutie v Smoleniciach za účasti Jána Ursínyho, Dr. Pavla Čarnogurského, Karola Sidora, Ing. Klinovského (pravdepodobne aj P. Zaťku). Na tomto stretnutí Karol Sidor navrhol i to, že by prvým slovenským prezidentom mal byť Dr. Martin Mičura. Jednalo sa aj o spoločnej federácii Československa s Poľskom.

1943

V júli, za účasti Ursínyho, Sidora, Čarnogurského, Zaťku, Sokola a Mičuru dospeli k záveru, že Slovensko oslobodia vojská západných veľmocí a pre Slovensko je potrebné vytvoriť novú vládu na čele s Dr. Martinom Mičurom a snažiť sa o vystúpenie Slovenska zo zväzku s Nemeckou ríšou. Na tejto schôdzi K. Sidor zastával povojnové usporiadanie na báze Československo – Poľskej federácie.

1943

V lete tohto roku sa aktivizovala skupina okolo Dr. Šrobára v Trenčianskych Tepliciach, v ktorej boli Martin Mičura, Anton Štefanka, Ivan Pietor, Peter Zaťko, Imrich Karvaš, Martin Sokol a ďalší, ktorá ponúkala koncepciu obnovy Československa na základoch ČSR.

1943

Dňa 13. augusta bolo vo Veľkej Bytči prijaté Šrobárovo memorandum adresované Dr. Edvardovi Benešovi do Londýna s návrhom na zriadenie ÚV národných výborov s cieľom pokojného prevzatia moci na Slovensku po ukončení 2. svetovej vojny pre spoločné spolužitie s českým národom v jednom štáte. Toto memorandum bolo prezidentovi Benešovi odoslané 4. septembra 1943.

Signatári (nie úplný zoznam):

Ivan Pietor – člen SNR, zástupca ministra pre veci vnútorné
Peter Zaťko – poslanec Slovenského snemu, generálny tajomník Ústredia združenia slovenského priemyslu
Imrich Karvaš – guvernér SNB a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie
Martin Sokol – predseda Slovenského snemu
MUDr. Vavro Šrobár – presadzoval obnovu ČSR, potom predseda SNR
PhDr. Anton Štefánek – podporovateľ vzájomnosti Čechov a Slovákov, senátor, univerzitný profesor , rektor UK
Dr. Martin Mičura – predseda Najvyššieho súdu

Na tejto porade Dr. Vavro Šrobár presadzoval povojnové usporiadanie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte.

1943

V lete tohto roku zo skupiny signatárov odišli Dr. Martin Mičura, Dr. Ing. Peter Zaťko a Dr. Imrich Karvaš pre nejednotnosť názorov.

1943

Ako podpredseda Slovenskej štátnej rady (1943 – 1945) a predseda Najvyššieho súdu (1939 – 1945) podpisoval Dr. Imrichovi Karvašovi splnomocnenie na presun financií a zásob do úschovy v Štátnej mincovni v Kremnici, v ktorej bol riaditeľ Ľ. Gavora a ktoré mali byť použité aj v SNP. Hodnota rezerv bola 3 mld. korún.

1943

Najvyšší súd pod vedením Dr. Martina Mičuru označil za protiprávne a neplatné stredoveké diskriminačné opatrenia, ktoré sa od r. 1941 (Vojtech Tuka a Deutsch partei) rozšírili voči židovským náboženským obciam.

1943

Okrem iných slovenských politikov kontaktoval diplomatických zástupcov vtedajších spojencov Slovenska za účelom koordinovaného vystúpenia Slovenska zo spojeneckého zväzku s Nemeckou ríšou (Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko).

1943

Dr. Edvard Beneš pri podpise zmluvy medzi ČSR a ZSSR o povojnovej spolupráci na 10 rokov dňa 16.12.1943 pri rozhovore s Molotovom žiadal potrestať všetkých Slovákov, ktorí sú zodpovední za vojnu proti ZSSR a osobne žiadal potrestať prezidenta Jozefa Tisu, Vojtecha Tuku, Alexandra Macha, Tida Gašpara, Gejzu Medrického, Ferdinanda Čatloša. Molotov tejto myšlienke nebol naklonený. Edvard Beneš odmietol uznať Slovákov ako národ, zastával neoblomný názor, že Slováci sú Česi a slovenský jazyk je jedným z českých nárečí.

1943

V decembri 1943 odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a antifašisti v Slovenskej armáde prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej vznikla ilegálna SNR neskôr v septembri 1944 povstalecká SNR.

1944

Dňa 05. februára tohto roka Dr. Gustáv Husák ako člen zboru povereníkov a povereník vnútra informoval moskovské vedenie KSČ o augustovom povstaní v roku 1944.

1944

V tomto roku sa Dr. Vavro Šrobár snažil pre odboj zabezpečiť finančné prostriedky. Na túto činnosť sa podobral p. Štvan (úradník v Bratislave) ktorý ich prisľúbil získať od Baťových podnikov na Slovensku. Dr. Vavro Šrobár sa obával toho, aby sa to nedozvedel Dr. Martin Mičura, ktorý bol predsedom správnej rady Baťových závodov a v tom čase aj člen Štátnej rady SŠ (preto asi tá nedôvera). Finančná čiastka vo výške 10 mil. korún (súhlas p. Baťovej, p. Malotu a p. Čipera – úradníci u Baťu a Lepíka – riaditeľ závodu Baťa Svit) bola odsúhlasená (či s vedomím Dr. Martina Mičuru ???) a daná k dispozícii Dr. Vavrovi Šrobárovi. Finančný obnos vo výške 5 mil. korún mu bol doručený začiatkom apríla 1944, z ktorej sa použilo 50% na zakladanie národných výborov, zvyšok na odboj na západnom Slovensku.

1944

V prvom polroku 1944 národohospodárom Zaťkovi a Karvašovi v spolupráci s riaditeľom Baťových závodov v Baťovanoch sa podarilo zabezpečiť pre budúce povstanie 20.000 párov bagandží (Martin Mičura bol predsedom Správnej rady).

1944

Dňa 06. apríla z rozhodnutia SNR so sídlom v Banskej Bystrici bolo zrušené cirkevné školstvo (to školstvo, ktoré presadzoval vo svojej politike Dr. Martin Mičura).

1944

V júli bol vypracovaný program prípravy na povstanie, ktorého sa zúčastnili Lettrich, Ursíny, Zaťko, Šmidke, Husák, Golian a ďalší.

1944

V auguste Dr. Vavro Šrobár opätovne žiadal od Baťových závodov na Slovensku (Batizovce, od p. Jána Lepíka) čiastku 2 mil. korún pre odboj. Transakcia sa neuskutočnila.

1944

V Petrovickej horárni sa uskutočnilo stretnutie, ktorého účastníkom bol Dr. Martin Sokol. Účelom stretnutia bolo prejednanie postupu odboja proti Nemcom, Ján Kalabus predpokladá, že sa jednalo o prípravu SNP.

po skončení vojny Dr. Martin Mičura túto skutočnosť povedal J. Kalabusovi
v tomto roku previedol na podporu povstania 1,0 mil. korún z prostriedkov firmy Baťa. Z tejto čiastky bolo 750.000 korún v tovare a 250.000 korún v hotovosti. Na prepravu sa použilo jeho osobné auto.

1944

Podľa hlásenia vedúceho nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku Karmasina Himlerovi dňa 18.08.1944 boli na ceste pri Liptovskom Mikuláši kontrolované automobily napr. so županom Slušným a bývalým ministrom Dr. Martinom Mičurom a ďalšími poprednými občanmi Slovenska skupinou partizánov pravdepodobne ruského pôvodu. Slovenskí občania boli prepustení, nemeckí zajatí.

1944

Podobná kontrola podľa hlásenia Dr. Adolfa (prezident priemyslu v Čechách) Frankovi (Štátny minister pre Čechy a Moravu) bola vykonaná v oblasti Ružomberka, cez ktorú sa nepozorovane podarilo prejsť poslancovi Mičurovi.

1944

V novovymenovanej vláde dňa 05.09.1944 funkciu ministerského predsedu prevzal Dr. Štefan Tiso, ktorý do tohto času zastával funkciu predsedu Hlavného súdu.

1944

Na povstaleckom území vznikla povstalecká SNR, v nej si evanjelici osvojovali väčší podiel na vzniku SNP. Obnovili sa spory medzi katolíkmi a luteránmi.

1944

V tomto roku bola na Slovensku snaha mať 3 politické strany. Popri komunistickej a demokratickej sa uvažovalo s ČSL. S týmto zámerom nesúhlasil Dr. G. Husák.

1944

Dňa 15. októbra v ďalekopise z Bratislavy do Nemecka sa uvádza, že niekdajší vedúci ČSL na Slovensku a predseda Správnej rady Baťových závodov na Slovensku dosadil do vedenia podniku občana slovenskej národnosti ako dôverníka (napr. v Zlíne bol dosadený človek nemeckej národnosti).

1944

Dňa 22. októbra v tomto roku spisuje závet za prítomnosti svedkov Dr. Horanského a prof. Dr. Fundáreka. Za vykonávateľa testamentu ustanovuje kanonika A. Cvinčeka z Nitry.

1945

Pod tlakom Nemcov bol pri Najvyššom súde zriadený trestný senát, ktorý 03. januára odsúdil na smrť 6 politických osôb v ich neprítomnosti.

Podľa šifrovaného telegramu zo dňa 30.12.1944 – oznámenie Ribbentropa – Ríšsky minister zahraničných vecí – Ludinovi sa jednalo o 6 osôb. (V. Šrobár, J. Ursíny, J. Lettrich, I. Štefánik, J. Šoltész a P. Zaťko – povstalecká SNR). Trest nebol nikdy vykonaný. Pôvodne boli odsúdení na viacročné väznenia Krajským súdom v Bratislave.

1945

Z histórie:

kvôli rýchlemu postupu Sovietskych vojsk 5. apríla 1945 slovenská vláda opúšťa Bratislavu a odchádza do Holíča a Skalice a následne do rakúskeho benediktínskeho kláštora Kremsmünster (pri meste Wels)
apríla 1945 opustil Tiso Kremsmünster a po zastávke v bavorskom Altenmarke sa 1. mája 1945 utiahol do kapucínskeho kláštora v meste Altötting. Tam bol až do 13-14. júna 1945, kedy ho americkí policajní agenti zaistili a spolu s bratmi Murínovcami a niekoľkými členmi vlády previezli do amerického tábora vo Freisingu. Po vyše mesačnom väzení vo Freisingu boli všetci slovenskí väzni prevezení do tábora Gramisch-Partenkirchen, kde podľa Karola Murína bolo s nimi na pomery Američanov zaobchádzané tak, že pri nástupoch a vypočúvaniach sa im dostalo faciek, bitia korbáčom, hygieny pomocou prášku DDT a Jozefovi Tisovi a Ivanovi Murínovi (brat Karola) aj týždňového väzenia v samotke bez jedla.
októbra 1945 sú zadržiavaní: J. Tiso, Š. Tiso, A. Mach, K. Murín, Ivan Murín (kňaz) a členovia vlády Kočiš, Medrický a Pružinsky (bez emigrantov napr. F. Durčiansky, Š. Haššík.) vydaní cez Prahu po uväznení na samotkách na Slovensko dňa 29. októbra 1945
z letiska v Bratislave ich pod zosilnenými strážami previezli do väznice Krajského súdu v Bratislave. Tam im zložili putá a každého zavreli na samotku, na tej istej, osobitne stráženej chodbe.
proces s prezidentom prvej Slovenskej Republiky, úradne označený ako: “Proces s Dr. Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Dr. Ferdinandom Ďurčanským” sa začal 2. decembra 1946.
celý proces trval (po odrátaní prestávok v konaní) 171 dní. V prvých dňoch rozhlas vysielal priebeh procesu o ktorý mali obyvatelia Slovenska živý záujem. Keď sa ukázalo, že Tisové odpovede na podráždené a miestami prihlúple otázky sudcu Daxnera sú tendenčné, rozumné a že získavajú na Tisovu stranu čoraz viac ľudí, tak na zásah Klementa Gottwalda z Prahy u Dr. Gustava Husáka bolo vysielanie zrušené.
marca 1947 po odznení záverečných prejavov bolo pojednávanie odročené a rozsudok vyhlásili až 15. apríla 1947
apríla 1947 bol na dvore Justičného paláca v Bratislave popravený smrťou obesením prezident prvej Slovenskej Republiky Dr. Jozef Tiso

Dr. Martin Mičura napriek odporúčaniu priateľov neemigroval a zostal na rodnom Slovensku. To, čomu sa vyhol v Nemecku, to ho stihlo v Rusku.

1945

Podľa povereníka pravosudia (spravodlivosti) I. Štefánika zo dňa 01.03.1945 vo svojej správe poukázal, že orgány NKVD sa podieľali na odvlečení sudcov.

1945

Deň po oslobodení Bytče 01.05.1945, t. j. 02.05. internovali Dr. Martina Mičuru spolu s P. Tisom (brat prezidenta Jozefa Tisu a p. Felkarom v pivnici istého rodinného domu v Bytči, kde boli podrobení výsluchu. O takýchto praktikách hovorí i pán Ján Kalabus, ktorý bol jeho pomocným administratívnym pracovníkom a zotrval s ním až do osudného dňa, keď bol internovaný v Bratislave na Štrkovci (28. – 29. september 1945).

1945

Dňa 05. júna 1945 bol zriadený dekrétom č. 17/1945 Národný súd, ďalej okresné a miestne Národné súdy. Naplnil sa tak dekrét vlády č. 16/1945 o potrestaní nacistických zločincov, pomáhačov…, tzv. retribučný zákon.

1945

Dňa 19. júla bolo Dr. Martinovi Mičurovi do Štátnej nemocnice v Bratislave doručené rozhodnutie preverovacej komisie pri povereníctve SNR pre pravosúdie, podľa ktorého bol prepustený zo štátnej služby bez akýchkoľvek platobných a penzijných nárokov. Súčasne mu bolo oznámené, že ako člen štátnej rady bude postavený pred Národný súd. (Členom Štátnej rady bol v rokoch 1943 – 1945 za predsedníctva p. Drobného. ŠR mala 19 členov, z nich 6 menoval prezident (aj Dr. Martina Mičuru), ll HSĽS a po jednom boli zástupcovia maďarskej a nemeckej menšiny na Slovensku). Rada ako štátny politický orgán nemala právomoci, len odporúčania). Po intervencii u Dr. Vavra Šrobára mu tento napísal osvedčenie o jeho pomoci odboju a zároveň pripomenul, že v jeho veci bude rozhodovať súd.

1945

Podľa Návraty 1991 bol prvý predseda Najvyššieho súdu a podpredseda Štátnej rady SR Dr. Martin Mičura odvlečený asi v mesiaci júl z bratislavskej nemocnice na Hlbokej ceste za prítomnosti prof. Dr. Sumbala, ktorý dostal ubezpečenie, že pacienta do 2 hodín vrátia, nestalo sa.

1945

Dňa 20. júla sa Dr. Martin Mičura obrátil listom na predsedu SNR Dr. Jozefa Lettricha K stanovisku preverovacej komisie Povereníctva SNR z dňa 16. júna, v ktorom dokladal na svoju obhajobu:

spoluprácu so Šrobárom, Dérerom, Benešom i Šrámkom
podotkol, že jeho politika bola namierená proti autonómii Slovenska
žilinských rokovaní o autonómii Slovenska sa nezúčastnil (1938) a nepodpísal ani rezolúciu o autonómii
v čase, február – marec 1939 bol hospitalizovaný a operovaný
rokovaní pred 14. marcom (vyhlásenie autonómie Slovenska) som sa nezúčastňoval na žiadnych prípravách na vyhlásenie autonómie
členstvo v Štátnej rade som prijal na popud Dr. Jozefa Tisa, nakoľko ako najvyšší sudca som bol členstvo povinný prijať
ako predseda Baťových podnikov pre Slovensko som spolupôsobil (zabezpečil), že národnému odboju bolo poskytnuté 14 mil. korún a 90 mil. korún v tovaroch
v Baťových závodoch som chránil Čechov a cementárňach (Lietavská Lúčka a Ladce) občanov židovskej národnosti
bol som prívržencom československej jednoty a Československej republiky
aj v okrese Veľká Bytča som podporoval hmotne odboj pred i po 1. septembri

K listu boli priložené aj osvedčenia, potvrdenia, listy od:

Vavra Šrobára – 20.06.1945
Zdeny Wenigovej – Dolanskej 31.05.1945
Rudolfa Behárika z Veľkej Bytče 26.06.1945
Jozefa Adamíka tajomníka MNV a prísediaceho ĽS v Žiline 30.5.1945
Jozefa Podhorányho (predseda ONV vo V. Bytči)
MNV v Petroviciach
Predsedu MNV Hrivíka (z Dlhého Poľa)
Tona Augustínyho

1945

S rovnakými žiadosťami sa obrátil i na svojich priateľov, politických kolegov, členov vlády, odboja (Šrobára, Moysa, Bugára) i na sudcu Národného súdu (Daxnera), kto sa ako prihovoril …

1945

Podľa vyjadrenia Dr. Martina Mičuru o svojom vzťahu k Slovensku potom, čo mu bolo oznámené, že bude súdený Národným súdom, vtedajším politikom pripomenul svoju lojálnosť k Slovensku, že z finančných prostriedkov firmy Baťa na Slovensku, ako predseda správnej rady Baťových závodov na Slovensku spolupôsobil pre uvoľnenie financií pre odboj.

1945

Obžalobca Národného súdu požiadal Národnú bezpečnosť v Bytči o písomné stanovisko k osobe Dr. Martina Mičuru. Zástupca veliteľa NB zozbieral z činnosti Dr. M. Mičuru za obdobie Slovenskej republiky nasledovné informácie:

jeho chovanie bolo lojálne, avšak bolo namierené proti zloženiu tohto režimu
menovaný bol naklonený k ČSR a bol zmýšľania demokratického
počas SNP podporoval rôzne odbočky partizánov hmotne i peňažne
podľa zistenia na odriady (oddiely) partizánov dal vyše 200 tisíc korún v hotovosti
okrem toho ich podporoval rozličným materiálom (bielizeň, topánky, lieky, …)
tiež bolo zistené, že po prechode frontu podporoval vypálené osady Nemcami, napr. Magale pri Petroviciach
za predsedu revolučného ONV a MNV nebol volený
podľa hlasu ľudu nebol a nie je považovaný za podporovateľa režimu domácich zradcov
podľa vyšetrenia a udania domácich ľudí je a bol považovaný za tajného, pritom ale oddaného stúpenca československej štátnosti
medzi tunajším a okolitým obyvateľstvom bol veľmi obľúbený ako dobrý národovec s demokratickým zmýšľaním

1945

Dňa 17. augusta je vznesené trestné oznámenie proti Dr. M. Mičurovi, t.č. obyvateľovi Považskej Bystrice, ako bývalému členovi a predsedovi Štátnej rady a preto patrí pred Národný súd.

1945

Dňa 29. augusta udelilo MNV v Žiline Diplom J. V. Stalinovi o čestnom občianstve mesta Žilina a to mesiac pred odvlečením Dr. M. Mičuru do Ruska.

1945

V septembri žalobcovia Národného súdu žiadali bratislavské veliteľstvo NB, aby predviedlo pred súd Dr. Martina Mičuru – odpoveď – z 22.09.1945: „Hlásim, že Dr. Martin Mičura, bývalý člen štátnej rady bol daný na liečenie do Štátnej nemocnice a koncom augusta bol z nemocnice vzatý príslušníkmi ČA. Kde sa toho času nachádza sa nám ešte nepodarilo zistiť.”

1945

Dňa 24. novembra Povereníctvo SNR pre veci vnútorné podáva správu obžalobcovi pri Národnom súde, že „Dr. Martin Mičura bol príslušníkmi Ruskej armády zo štátnej nemocnice odvedený a akékoľvek pátranie po menovanom ostalo bezvýsledné.”

Či v čase odvlečenia z nemocnice bol prítomný aj člen NB, alebo o skutku vedeli aj iné osoby v českých a slovenských úradoch, no nezasiahli a nechali pôsobiť a možno aj vedome zahraničné policajné orgány, v dostupných archívnych dokumentoch sa nenachádza. Aký paradox bolo to, že po začatí Duklianskej operácie (08.09.1944 – 28.10.1944), vypuknutí SNP (29.08.1944 – 27.10.1944), po oslobodení Bratislavy (04.04.1945), oslobodení Žiliny (30.04.1945), oslobodení Bytče a Dlhého Poľa (01.05.1945) a po vyhlásení KVP (05.04.1945) o vytvorení vlády Čechov a Slovákov v NF, k zatknutiu došlo takmer po 5 mesiacoch po týchto udalostiach.

1945

Na konci vojny býval Dr. Martin Mičura častejšie v Bytči, resp. v Dlhom Poli. Bol presvedčený, že ak sa vráti do Bratislavy bude mať väčšiu istotu ďalšieho života.

Jeho osobným lekárom bol MUDr. Haviar, rodák z Považskej Bystrice.

Podľa závete mal pripravený hrob s pomníkom na bytčianskom cintoríne, kde chcel byť aj pochovaný, pretože miloval svoj kraj, národ a vlasť. Žiaľ, ako povedal pán Kalabus „Urob čertu dobre a peklom sa ti odslúži.“

1946

Boli ustanovené národné súdy a to na úrovni obcí (miestne), okresov a štátu. Súdy boli poloprofesionálne, ale podriadené Povereníctvu vnútra a Štátnej bezpečnosti.

1946

Vtedajší minister spravedlnosti ČSR Dr. Štefan Rais nepožiadal o vydanie Dr. Martina Mičuru, ako bolo urobené pre osobu gen. J. Turanca (veliteľ slovenskej armády s protipartizánskou činnosťou) a gen. F. Čatloša (minister národnej obrany) a ďalších. Obaja gen. boli na žiadosť Jegorova a rozkaz gen. Goliana zatknutí dňa 29.08.1944 a odovzdaný partizánskemu veliteľovi Veličkovi na Prašivú na odtransportovanie dňa 13. septembra 1944 do Kyjeva a neskoršie do Moskvy. Obaja gen. boli po návrate súdení s Dr. J. Tisom.

J. Turanec (* 07. marca 1892 v Sučanoch, + 09.marca 1957 vo väzení v Leopoldove). Zo zajatia sa vrátil vo februári 1947, odsúdený na trest smrti v decembri roku 1947, potom trest upravený na 30 rokov väzenia.
Čatloš (*07. októbra 1895 v Liptovskom Petri, +16. decembra 1972 v Martine), odsúdený na 5 rokov.

Gen. Jozef Turanec bol pravdepodobne posledný, čo sa s Dr. Martinom Mičurom pozdravil z okna väznice v Moskve.

Podľa gen. Klapálka (veliteľ na východnom fronte) – tento ho videl v tábore Ľublanka na Ukrajine neopatreného, s amputovanými nohami (diabetes). Dátum neuvedený. Z tohto tábora bol pravdepodobne premiestnený do Moskvy buď do väznice Butyrska, alebo Lefantovska.

1946

Dňa 26. marca prezident Dr. Edvard Beneš vyznamenáva (v hoteli Cartlon v Bratislave) 20 – tich príslušníkov NKVD radom Bieleho leva (to v čase, keď ešte Dr. Martin Mičura žil).

1946

Intervencie za vrátenie odvlečených občanov Československa do ZSSR, medzi nimi aj osobu Dr. Martina Mičuru.

v období od 23.05.1946 vládne inštitúcie ČSR reprezentované ministerstvom zahraničných vecí (Dr. Clementis,. J. Masaryk a ďalší) intervenovali cez zastupiteľské orgány ČSR v Moskve (Dr. Krno, Dr. Horák a ďalší) u ruských úradov (Zorin, Vyšinskij) prepustenie československých občanov až do novembra 1946. Celkom asi 25 žiadostí – intervencií a memoránd
ČSL v osobe Jana Šrámka a Františka Hálu intervenovali v Moskve za prepustenie Dr. Martina Mičuru po jeho odvlečení do ZSSR – neúspešne. Podobná intervencia bola urobená aj za prepustenie V. Vološina (predseda ČSL na Podkarpatskej Rusi zo zajatia v Ratiboři v Poľsku
01.1946 minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk urguje – pripomína cez zástupcu veľvyslanectva v Moskve ruskej strane prepustenie: Čatloša, Turanca, Sokola a Mičuru
07.1946 československá strana (K. Gottwald, J. Masaryk, V. Clementis a Dr. Horák) žiadajú u ruských úradov (Molotov, Vyšínksij, Zorin) prepustenie odvlečených občanov ČSR. Ruská strana opätovne požaduje ďalšie a ďalšie zoznamy týchto osôb
november 1946 Dr. V. Clementis posiela do Moskvy memorandum a opäť žiada vydanie skupiny: Čatloš, Turanec, Sokol, Mičura a Spišiak (asi aj v spojitosti s pripravovaným súdnym procesom s Dr. Jozefom Tisom).

1946

V osobnej korešpondencii J. T. Gašpara dcére Valike, manželke Jána Malobického, písanej z väzenia v Bratislave a Leopoldove (1946 – 1951) nenachádza sa žiadna zmienka o Dr. M. Mičurovi. Listy sú majetkom MS v Martine (83A8).

1947

Dňa 13. marca sa na Slovensku jednalo o vzniku tretej strany s kresťanským názvom. Cieľom bolo oslabiť silnú Demokratickú stranu pred voľbami v tomto roku. Rokovaniami o novej strane bol poverený kanonik Cvinček (predtým člen ČSL).

1947

Na sklonku tohto roku a aj po skúsenostiach z roku 1938 už nemala centrála ČSL v Prahe záujem obnoviť svoju stranu na Slovensku.

1947

Dňa 07. júla 1947 požiadal Dr. Imrich Malobický „verejný notár v Bytči“ Okresný súd v Bytči o vyhlásenie Dr. Martina Mičuru za mŕtveho.

1947

Dňa 10. októbra podáva Úrad predsedníctva SNR obžalobcovi NS v Bratislave, že „na základe šetrenia veľvyslanectva ČSR v Moskve Dr. Martin Mičura ku dňu 7. septembra 1947 nebol na území Zväzu nájdený ani po opätovnom hľadaní sovietskych príslušných orgánov.“

1947

Dňa 17. novembra zástupca veliteľa stanice NB v Bytči podáva informáciu obžalobcovi Národného súdu o Dr. Martinovi Mičurovi.

1947

Stanovisko vedúceho obžalobcu pri Národnom súde zo dňa 30.12.1947 Národnému súdu, v ktorom sa odopiera (zastavuje) trestné pokračovanie proti Dr. Martinovi Mičurovi nakoľko tento zomrel.

1947

gen. Hermann Höfle (podieľal sa na najväčších represáliách na slovenskom obyvateľstvu, bol strojcom tvrdého zásahu proti účastníkom SNP), ktorý dňa 14. septembra 1944 prišiel na Slovensko ako šéf nemeckej polície na Národnom súde prehlásil:

„Medzi slovenským obyvateľstvom sme vôbec nemuseli hľadať informátorov. Ľudia chodili sami“. A takto sa „nápomocní“ podľa vyjadrení navrátilcov z ruských gulagov chovali aj Slováci vo vzťahu k ČA a NKVD po vstupe sovietskej armády na územie Slovenska.

Hermann Höfle sa ako vojnový zločinec zodpovedal spoločne s nemeckým veľvyslancom na Slovensku Hannsem Ludinem pred Národným súdom v Bratislave, kde boli obaja odsúdení k trestu smrti a dňa 9. 12.1947 popravení obesením.

1948

Dňa 05. apríla 1948 Okresný súd v Bytči na základe žiadosti Dr. Imricha Malobického vyhlásil Dr. Martina Mičuru za mŕtveho a ustanovil, že Dr. Martin Mičura neprežil deň 31. máj 1946 (dátum sa viaže na výpoveď gen. Slovenskej armády Turanca).

1948

Dňa 31. júla tohto roku sa vykonal v Bytči súpis pozostalostí Dr. Martina Mičuru za prítomnosti: Dr. Imricha Malobického, Juraja Malobického, Rozálie Golisovej ako dedičov a za úradný orgán: Rudolf Babjak, Martin Mrena a Jozef Skotnický. Z aktívneho majetku boli vyčíslené pasíva:

na 2000 sv. omší za Dr. M. Mičuru (80.000 Kčs),
na ročnú mzdu Jána Kalabusa (60.000 Kčs) – nebola vyplatená
na ročnú mzdu Bohuslava Sakalu (48.000 Kčs) – šofér Dr. Martina Mičuru
nedoplatky na štátnych daniach (50.000 Kčs)
dávka z majetku (128.000 Kčs)
preloženie mŕtvoly z Moskvy do Bytče a náhrobný kameň 300.000 Kčs
na Inventárnom súpise napísanom 31.júla 1948 je uvedený dátum úmrtia 13.5.1946 v Moskve

1948

Dňa 06. septembra tohto roku verejný obžalobca NS podáva hlásenie Povereníctvu spravodlivosti, že „na základe rozhodnutia Okresného súdu v Bytči, Dr. Martin Mičura zomrel, sa vylučuje trestne pokračovanie proti nemu.“

1957

V roku 1957 zvláštny odbor Ministerstva vnútra ČSR vypracoval 19. novembra Správu o HSĽS za obdobie Slovenského štátu, v ktorej okrem iného sa o Dr. M. Mičurovi uvádza:

Podľa ústavného zákona zo dňa 23. augusta 1943 boli do štátnej rady Dr. J. Tisom menovaní 10 členovia a z titulu funkcie predseda vlády a predseda snemovne: Ján Drobný – predseda, Ján Vojtaššák a Bohuslav Klimo – miestopredsedami, členmi boli František Mojto, Andrej Marsina, Dr. Martin Mičura, Ferdiš Klinda, Anton Mederly, Matej Nitsch, Martin Sokol a Vojtech Tuka. (Podľa zápisu z ustanovujúcej schôdze zo dňa 14.9.1943 bol v tej dobe miestopredsedom ŠR).

9.7.1943 bolo s osobou Dr. M. Mičuru uvažované dosadiť ho do funkcie predsedu vlády namiesto Dr. V. Tuku.

V roku 1944 odoslal Dr. M. Mičura do Londýna ilegálnej vláde informáciu týkajúcej sa všeobecnej politickej a hospodárskej situácie na Slovensku.

V prvej polovici roku 1944 bol na Slovensko z Londýna vyslaný agent, ktorý vykonával spravodajskú službu pre londýnsku vládu (Andrej Adler alias Dr. Adler Marček).Tento sa mal kontaktovať s Dr. M. Mičurom a podať ďalšiu správu o situácii na Slovensku. Dr. M. Mičura mu odmietol podať informácie a poskytnúť prístrešie. Dôvodom bolo, M. Mičura nepodporoval žiadnu ilegálnu činnosť a takúto ani nevykonával. Po zatknutí A. Adlera 17.5.1944 vzniklo pravdepodobne podozrenie, že na A. Adlera upozornil Dr. M. Mičura. Podľa oblastného veliteľstva NB zo dňa 22.8.1945 Dr. M Mičura zastával funkciu zemského predsedu SHĽS a v tento istý deň bol zatknutý ruskými orgánmi (pravdepodobne NKVD) na klinike Dr. Sumbala v Bratislave. Správa pokračuje krátkym prehľadom intervencií o vydanie Dr. M. Mičuru na Slovensko: Dr. Dr. Vladimír Clementis – tajomník MZV ČSR, Dr.Václav Dolanský – príslušník ČSL v Čechách ešte dňa 17.1.1947 žiadal miestopredsedu SNR v Bratislave, aby bol Dr. M. Mičura vyžiadaný z Ruska ako svedok na súd pravdepodobne s Dr. J. Tisom.

2009

Zo zisťovania možného uloženia jeho pozostatkov vyplynulo:

Farský úrad v Bytči – nepotvrdil,
Farský úrad v Dlhom Poli – nepotvrdil,
Národný cintorín v Martine – nepotvrdil,
V tom čase ešte žijúci: Dr. Skotnický, p. Kalabus – nepotvrdili.

Spomienky na udalosti – Ján Kalabus

Ako píše Ján Kalabus vo svojich spomienkach, navštívil ich neznámy „východniar” ako prekladateľ spolu s členmi KGB. Po krátkom vypočúvaní ich odviedli v Bytči do bytu Trösztlerovcov pri Zámku, kde som bol vypočúvaný (podľa zoznamu firiem v Bytči v roku 1920 pôsobila rodina Trösztlerovcov – obchod so zmiešaným a koženým tovarom):

po príchode do miestnosti Ján Kalabus musel všetko vyložiť na stôl, vrátane peňaženky s dvoma stokorunáčkami
nato sa musel vyzliecť donaha a vyhnali ho na chodbu
keď sa po vrátení a oblečení sťažoval, že tam chýbajú bankovky bol zrazený na stoličku a fackovaný, vraj očierňuje ČA
potom bol sotený do pivnice, kde boli ďalší zadržaní a tam strávil celú noc
ráno ma znovu podrobili výsluchu, zaujímali sa o činnosť Dr. Martina Mičuru, či bol členom vlády, predsedom štátnej rady, ako bol politicky činný, čo publikoval a pod. Vo všetkých bodoch povedal že nie. Po tomto výsluchu nás prepustili domov
keď sme sa poobede stretli s Dr. Mičurom, pýtal sa ma, čo sa ma oni pýtali

Na druhý deň znovu navštívil vilu Dr. Martina Mičuru spomínaný východniar – tlmočník a požadoval odo mňa fotografiu Dr. Mičuru vraj je jeho dobrý priateľ.

fotografiu som mu nedal, povedal som že nemám žiadnu – odišiel

Na druhý deň ráno nás zobudilo búchanie na okenice vily. Znovu prišiel tlmočník s členmi KGB. Zatvorili nás všetkých čo sme boli vo vile do jednej miestnosti a mňa si vzali ako sprievodcu po dome:

príčina návštevy bola údajná kontrola, či sa vo vile neskrývajú fritzovia
v skutočnosti ich zaujímalo to čo bolo vo vile
prehľadali všetky miestnosti a cez otvorené okno na kúpeľni nahádzali do pristaveného auta všetko, vrátane oblekov a sám Dr. Martin Mičura ostal len v pyžame
potom vilu zamkli zvonka a odišli
náhradný oblek ušil Dr. Martinovi Mičurovi krajčír z jeho látky

Po týchto udalostiach a vzhľadom na jeho zdravotný stav (cukrovka) odišli sme do Bratislavy a on bol hospitalizovaný na Ortopedickej klinike u prof. MUDr. Sumbala:

cez deň som bol na klinike a v noci v jeho byte na Gunduličovej 8
dňa 24. alebo 25. augusta som doniesol pre mňa neznámy odkaz do Bytče
na spiatočnej ceste ma zadržali v Trenčíne (zastavil sa u sestry, ktorá sa pripravovala na rehoľné povolanie) a až na druhý deň som sa dostal do Bratislavy
navštívil som Dr. Martina Mičuru v nemocnici a spolu sme jedli, čo som doniesol z Bytče
počas tohto obeda prišiel k nám Dr. Sumbal spolu s dvoma príslušníkmi KGB a povedal, že chcú hovoriť s Dr. Mičurom
príslušníci KGB žiadali, aby s nimi išiel na veliteľstvo
povedal im, že v záležitostiach vojenských môže hovoriť len na slovenskom veliteľstve a tí ho nepredvolali
Sumbal im odpoveď pretlmočil, ale oni trvali na svojom
Mičura oponoval, a Dr. Sumbalovi povedal, aby im povedal, že pacienta nemôže uvoľniť
potom si podali ruky s prísľubom, že do hodiny sa vrátia
Mičura na povzbudenie Dr. Sumbala a oslovením Martinko sa obliekol a odišiel s nimi
v tom čase na klinike pracoval aj Dr. Haviar z Považskej Bystrice

Sledoval som ich auto a asi po 2 hodinách blúdenia po Bratislave som v priestoroch bratislavského Štrkovca z jedného vojnou zničeného domu započul moje meno. Volal ma Dr. Mičura, nepustili ma ani za plot, tak som si od neho vypočul len ústne dispozície:

mal som o prípade informovať senátneho predsedu Dr. Moysa, i podpredsedu Najvyššieho súdu Dr. Zátureckého a svojho tajomníka Dr. Bugára, ďalej jeho bývalého tajomníka Dr. Cvinčeka v Nitre a ešte jednu osobu v Bratislave na Holubyho ulici 10
veci som vybavil a informoval Dr. Mičuru. Sedel na dvore a zakričal som mu zariadené!
ešte na mňa zakričal, aby mu z nemocnice poslali lekára podať injekciu
Sumbal vyslal Dr. Kindernaja a išiel som spolu s ním. Dr. Kindernaj v roku 1935 kandidoval vo voľbách za SNS
mňa k Dr. Mičurovi nepustili, išiel tam Dr. Kindernaj
na druhý deň mal dostať znova injekciu, ale k tomu nedošlo a v nemocnici ma Dr. Kindernaj informoval, že Dr. Mičura už tam nie je, bolo to 28. septembra 1945
obaja lekári mi doporučili, aby som odcestoval do Bytče, čo som aj urobil
o udalostiach som informoval Dr. Imricha Malobického (synovec), ostal z toho zdrvený
napísal intervenciu na sovietskeho veľvyslanca Zorina do Prahy, ale odpoveď neprišla

Asi po týždňovom pobyte v Bytči som sa vrátil do bytu na Gunduličovej ul.10

do bytu mi otvoril Eckstein, bývalý riaditeľ Cementární v Lietavskej Lúčke (ktorého Mičura prechovával ako občana židovskej národnosti)
podal mi kúsok papiera, na ktorom bolo napísané rukou Dr. Martina Mičuru „Berú ma kdesi, pravdepodobne na Dolnú zem. Lúčim sa so Slovenskom, ktoré mi bolo vždy veľmi milé a drahé”. Ďalej v ňom žiadal aby pozostalosť bola prejednaná v zmysle testamentu, ktorý je uschovaný na Okresnom súde v Bytči. Dr. Malobického prosil, aby jeho domvedúcej Rozálii Golisovej nerobil pri prejednávaní pozostalosti krivdu
na otázku odkiaľ má lístok odpovedal, že ho doniesol nejaký sedliak
o celej veci som informoval Dr. Moysa, Zátureckého a Bugára

Po asi ďalších dvoch týždňoch sa pán Kalabus vrátil do Bratislavy:

v byte Dr. Mičuru ho privítal Eckstein a podal mu ďalší lístok
lístok mal podobný obsah ako predchádzajúci, ale naviac obsahoval informáciu, že ho berú pravdepodobne do Kyjeva
v nezistenom roku jedny úradné noviny priniesli správu o tom, ak niekto videl Dr. Martina Mičuru, aby sa prihlásil na NV, alebo súde
(v archíve ÚPN je evidovaný pod. č. 4358 – AMZV, SSSR 1943.60, ZU Moskva – voj. zajatci)

Na pozostalostnom pojednávaní na Okresnom súde v Bytči bola prečítaná výpoveď gen. Turanca, na základe ktorej bol Dr. Martin Mičura vyhlásený za mŕtveho. Prehlásenie znelo asi takto:

bol som väznený v predmestí Moskvy. Z vedľajšej väzenskej miestnosti som počul akýsi známy hlas a kašeľ. Pripomínal mi Dr. Mičuru. Príležitostne som sa spýtal dozorkyne väzňov, kto je vo vedľajšej cele. Meno Vám neprezradím, ale osobu popísať môžem. Neviem, či meno vedela, alebo nemohla prezradiť, ale podľa popisu bol to Dr. Mičura. Raz som bol na väzenskej prechádzke. Zrazu som počul: Turanec, Turanec! Osobu som nevidel, ale hlas bol Dr. Mičuru. Uvádzané na inom mieste Turanec hovorí: v čase, keď ma prevzala eskorta do väzenia (asi z lágra) kričal na neho Dr. Martin Mičura z okna „tu sme”. O nejaký čas, hlas v cele zamĺkol. Pýtal som sa znovu tej dozorkyne, čo je s tým väzňom. Pokrižovala sa pravoslávnym spôsobom a povedala: Nikomu neželám prežiť to čo prežil on. UŽ JE MŔTVY

2009

Pri osobnej návšteve dňa 6.júla pán Ján Kalabus s manželkou doplnil:

Martin Mičura sa pred agentmi ČA ukrýval aj v Bratislave v dome pri Najvyššom súde na ul. Michalskej
okrem spomínaného občana židovskej národnosti pána Ecksteina napísal viacero žiadostí aj rukou Jána Kalabusa prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, aby títo neboli odtransportovaní a tak sa i stalo. Celkom na Slovensku malo takúto Ochrannú legitimáciu asi 35.000 židov. Toto potvrdzuje aj hlásenie veľvyslanca Ludina do Berlína „Pod vplyvom cirkvi a koncepciou jednotlivých úradov na Slovenku dostalo asi 35. 000 židov resp. 10.000 rodín zvláštne legitimácie, na základe ktorých nemuseli byť vyvedení zo Slovenska.“ Túto agendu spravoval Anton Neumann
do Dlhého Poľa chodil pravidelne do roku 1945 (?) a hrával v kostole na organe
bol zanietencom vzdelanosti mladých ľudí, podporoval ich a zabezpečoval ich uplatnenie v štátnej správe
aj napriek tomu, že bol čechoslovakista vadilo mu, že štátne pozície (úrady, notariáty, učiteľské miesta, četníctvo a pod.) boli stále obsadzované ľuďmi českej národnosti a nie vzdelanými Slovákmi
v rokoch 1944 – 1945 bol pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti.

– – –

3.7.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

4 PRIATELIA A BLÍZKI SPOLUPRACOVNÍCI

Právnického a politického života

Baťa Tomáš st. (1876 – 1932)

Dr. M. Mičura ako účastinár BZ na Slovensku (1939 – 1945) prispel k vybudovaniu napr. predajne „BAŤA“ v Dlhom Poli (pôvodný zakladateľ firmy s bratom Antonínom a sestrou Annou). V roku 1930 dal v Petržalke postaviť svoj prvý kostol na Slovensku.

Baťa Antonín Ján (1884 – 1965)

Po smrti T. Baťu prevzal vedenie firmy Baťa a úzko spolupracoval s Dr. M. Mičurom, aj na zamestnanosti Slovákov v Baťových závodoch. Závody na Slovensku spravovala vdova po T. Baťovi, Mária ktorá umrela v roku 1954 v USA. Po jeho smrti firmu viedol T. Baťa ml.

Bednárik František, Eduard (1902 – 1960)

Projektoval významné stavby v Žiline, Banskej Bystrici, napr. aj letné kúpalisko v Rajeckých Tepliciach, kaplnku Sedembolestnej Panny Márie v lesoparku Chrásť v Žiline. Pochovaný je v Žiline.

Beňo Michal

Dr. kanonik v Dolných Drážkovciach.

Blaha Martin (1869 – 1943)

Banskobystrický biskup, posvätil kaplnku v Dlhom Poli.

Blaho Pavol, MUDr. (1867-1927)

Lekár, politik, vydavateľ, publicista. Bol činný hlavne na Záhorí v oblasti agrárnej politiky. Podporoval štúdiá Slovákov na českých a moravských školách. Deklarant Martinskej deklarácie, poslanec NZ v rokoch 1918 – 1927.

Bor Ján, E. (1907 – )

Literárny kritik, stúpenec katolicizmu.

Bíroš Stanislav (1901 – 1983)

Akademický maliar, sochár a grafik. Pôsobil v Žiline a Bytči. Kláštore p. Znievom, Turčianskych Tepliciach a v reklamnom oddelení Baťových závodov.

Bugár Miloš Dr. (1889 – 1959)

V rokoch 1927 – 1929 osobný tajomník Dr. Martina Mičuru, právnik, politik, generálny tajomník Čs. strany ľudovej na Slovensku (1929 – 1934). Bol redaktorom denníka Ľudová politika ktorý vydával Dr. Martin Mičura.

Bohuň Emo (1889 – 1959)

Spisovateľ, novinár, redaktor novín Šarišský hlas, žil aj v Prešove. Bol redaktorom denníka Ľudová politika, ktorý vydával Dr. Martin Mičura a redaktorom obrázkového a spoločenského časopisu Slovenský svet a novín Slovenský východ.

Cvinček Andrej (1880 – 1949)

Narodený v Olešnej okr. Čadca, kňaz, kanonik v Nitre, v rokoch 1928 – 1938 bol činný v ČSL na Slovensku, v rokoch 1946 – 1948 bol podpredseda SNR, poslanec, pochovaný v Nitre.

Čarnogurský Pavol (1908 – 1992)

Politik, poslanec, generálny tajomník slovenskej kresťanskej mládeže, redaktor Katolíckych novín.

Dlhomír Polský A. M (1864 – 1935)

Kňaz v Dlhom Poli (1891 – 1899), básnik.

Dula Matúš, Dr. (1846 – 1926)

Advokát v Martine, zakladateľ Matice slovenskej, spoluzakladateľ Sokola, predseda SNS (1914), iniciátor zriadenia SNR (1918), deklarant Martinskej deklarácie (1918), poslanec PS-NZ v Prahe (1920 – 1925).

Fajnor Vladimír, Dr. (1875 – 1952)

Notár vo Zvolene, minister, predseda súdnej tabule v Bratislave, predseda Vrchného súdu v Bratislave.

Fančovič Ernest (1908 – 1976)

Farár v Dlhom Poli, brat manželky Jána Malobického Fanky (Františky). V rokoch 2. svetovej vojny vyjednal s Nemcami dohodu, aby 250 dlhopolcov nebolo deportovaných do zajatia. V Dlhom Poli bol farárom v rokoch 1937 – 1971. Teologické štúdiá absolvoval v Štrassburgu. Narodený v Jaslovciach, pochovaný je tiež tam (dnes Jaslovské Bohunice). Ernesta Fančoviča vysvätil Nitriansky biskup Msgr. Karol Kmeťko.

Fraštacký Rudolf (1912 – 1988)

Zať Dr. J. Országa, krajinský viceprezident Slovenska, predseda spolku Cukorspol, spolupracoval proti Nemeckej ríši.

Gašpar J. Tido (1893 – 1972)

Spisovateľ, novinár, tajomník turčianskej župy, osobný tajomník Dr. M. Mičuru, šéf propagandy v SŠ, prvý dramaturg Slovenského národného divadla v Bratislave, spolupracoval pri založení Spolku Slovenských spisovateľov, bol zástupca Slovenska vo funkcii s. d. vo Švajčiarsku. Najstaršia dcéra T. J. Gašpara Valika bola manželkou Jána Malobickéhov Bytči. Dňa 5. júla 1940 bol slávnostným rečníkom na 1. Drotárskej výstave v Dlhom Poli, výstavu otváral Ján Malobický. Výstavu dňa 18.augusta si prezrel aj Dr. J. Tiso. T. J. Gašpar mal ďalšie dve dcéry – Darinu a Adelu. Bol aj redaktorom obrázkového a spoločenského časopisu Slovenský svet, ktorý vzchádzal v rokoch 1921 – 1925. Narodený v Rakovom (MT), zomrel v N. Zámkoch.

Gašapríková Anna Dr. (1896 – 1987)

Vydatá za prof. Horáka, osobná archivárka prezidenta T. G. Masaryka v Lánoch pri Prahe. Pochádzala z Martina.

Grossli Max

Generálny konzul Švajčiarskej federácie na Slovensku a šéf švajčiarskej obchodnej misie.

Halla Ján, Dr.

Trenčiansky župan, minister, poslanec PS-NZ (1918 – 1927), vládny radca na Slovensku. Dr. M. Mičura bol birmovným otcom jeho synovi Igorovi, neskoršie lekárovi v Ružomberku.

Hála František

Dôverník predsedu ČSL v Čechách Dr. Jana Šrámka, farár, filozof.

Hálek Ivan, MUDr.

Narodený v Prahe v roku 1872 pôsobil ako lekár v Žiline, postavil Detskú nemocnicu v Bytčici.

Hamaj Jozef (1894 – 1935)

Katolícky kňaz v Turnej, verejný činiteľ.

Harminc Milan, Michal (1869 – 1964)

Narodený v Juhoslávii (Bačskom Petrovci), zomrel v Bratislave, architekt – staviteľ, celkom realizoval asi 300 stavieb v RU a na Slovensku, napr. vilu Dr. M. Mičuru v Bytči, Dr. E. Stodolu, v L. Mikuláši, múzea v Martine a Bratislave, kostol v Krásnej n. Hornádom, Teplička n. Váhom, Žiline, kostol v Červnovej pri Ružomberku, sanatória vo Vysokých Tatrách, banky, hotely, továrne, obytné domy. Spoluzakladateľ slovenskej architektúry.

Haviar Vladimír, MUDr. (1911 – 2004)

Lekár, pedagóg na lekárskej f. UK v Bratislave , priateľ a lekár Dr. M. Mičuru, rodák z Púchova.

Hodža Milan, Dr. PhDr. (1878 – 1944)

Právo študoval v Budapešti a Kluži, filozofiu vo Viedni, novinár, zástupca vlády v Budapešti, v rokoch 1922 – 1935 minister v Československej vláde za rôzne odvetvia, 1935 – 1938 ministerský predseda, presadzoval koalíciu podunajských štátov, ktorá smerovala k vytvoreniu podunajskej federácie, predstaviteľ agrárnej strany na Slovensku, prof. dejín na UK v Bratislave, narodený v Sučanoch, v roku 1941 emigroval, zomrel v USA.

Holánik – Bakel Jozef (1863 – 1942)

Bol napr. v roku 1935 predsedom ČSL v Dlhom Poli a spolu organizátor verejného zhromaždenia s účasťou 700 osôb.

Houdek Fedor, Ján (1877 – 1953)

Minister pre zásobovanie (1920), funkcionár Matice slovenskej, obchodník aj vo firme Makovických, publicista, bankár, vydavateľ Liptovsko – Oravských novín v Ružomberku.

Hrivík Viktor (1897 – 1928)

Legionár, člen hradnej stráže a ako šofér vozieval Tomáša a Jána Masaryka, letec zahynul pri páde lietadla pri Písku.

Hurban Móric, Dr. (1862 – 1945)

Právnik a politik v ČSL.

Ihracký Vojtech (1898 – 1988)

Zakladateľ osobitého sochárstva na Slovensku, autor viacerých sochárskych diel na Slovensku, napr. pamätnej dosky v Žiline odhalenej pri príležitosti pôsobenia Prvej slovenskej vlády v období 12.12.1918 – 02.02.1919, sochy Panny Márie v kostole v Oščadnici v roku 1940.V Kluži študoval v rokoch 1902 – 1906.

Izák Ľudovít (Líhovecký) (1862 – 1927)

Učiteľ hudby, upravovateľ ľudových a cirkevných piesní, zberateľ cirkevných chorálov.

Izák (Líhovecky) Ľudovít, Ján, MUDr. (1899 – 1978)

Lekár, vydavateľ, spisovateľ.

Janoška Jur (Juraj), ThDr. (1856 – 1930)

Prvý generálny biskup evanjelickej cirkvi na Slovensku. Predseda MOMS v L. Mikuláši a spolupredseda Ústredia MS v Martine.

Janoška Juraj, Dr. (1882 – 1945)

Bol spoluzakladateľom krúžku „Salaš“ spolu s Martinom Mičurom, župan, advokát, založil časopis Tatranský Orol.

Janšák Štefan (1886 – 1972)

Historik, pedagóg, múzejník, v roku 1918 člen NZ, v roku1919 po príchode z Čiech na Slovensko spolu s P. Blahom, I. Dérerom, V. Šrobárom a A. Štefanekom oznámili vznik ČSR. Pracoval na ministerstve pre správu Slovenska. V rokoch 1921 – 1923 sa podieľal na príprave repatriačnej zmluvy s Maďarskom a v rokoch 1938 – 1939 sa zúčastnil na práci delimitačnej komisie medzi Slovenskom a Maďarskom. V oboch prípadoch spolu s Dr. Martinom Mičurom.

Jarkovský Guth Jiří (1961 – 1943)

Ceremoniár kancelárie T. G. Masaryka a Generálny tajomník Medzinárodného olympijského výboru.

Jesenský Janko, Dr. (1874 – 1945)

Právnik, spisovateľ, básnik, krajinský viceprezident (bol s Dr. M. Mičurom spriaznený cez rodinu Ondrejkovič. Župan v Rimavskej Sobote, advokát v Bánovciach nad Bebravou. Právo študoval v Kluži, advokátske skúšky absolvoval v Budapešti.

Juriga Ferdiš (1874 – 1950)

Kňaz, politik, zakladateľ kresťanskej odborovej organizácie, zástupca Slovákov v Uhorskom sneme.

Kalabus Ján (1917 – 2010)

Z malej Bytče pomocný administratívny pracovník Dr. Imricha Malobického a Dr. M. Mičuru, ktorý popísal posledné dni Dr. M. Mičuru pred jeho zatknutím. Manželstvo uzatvoril v roku 1948 s manželkou narodenou 1924 (žije), majú 5 detí. Bývali do roku 1968 na farskom úrade v Bytči, pre prenasledovanie Jána hlavne v rokoch 1945 – 1952 (menil asi 5 x zamestnanie) sa odsťahovali do Žiliny. Bol to asi posledný žijúci spolupracovník Dr. M. Mičuru.

Kállay Jozef (1881 – 1939)

Župan v Liptovskom Sv. Mikuláši, minister pre správu Slovenska, riaditeľ Zemskej banky v Bratislave.

Karvaš Imrich, Dr. (1903 – 1981)

Guvernér Slovenskej národnej banky, prof. na UK v Bratislave.

Keller Hans

Konzul Švajčiarskej federácie na Slovensku.

Kohút Jozef (1828 – 1900)

Narodený v Ústi nad Oravou, literárny historik, v roku 1897 vydal Cvičebník v Turčianskom Sv. Martine.

Kmeťko Karol, ThDr. (1875 – 1948)

Nitriansky biskup, posvätil kaplnku v Dlhom Poli. Narodený v D. Držkovciach (TO), pochovaný v Nitre.

Lehocký Emanuel (1876 – 1930)

Vedúci sociálnej demokracie na Slovensku, poslanec PS, signatár Martinskej deklarácie, v rokoch 1918 – 1925 viedol referát Sociálnej starostlivosti na ministerstve pre správu Slovenska (Mičura bol ministrom).

Makovický Vladimír (1862 – 1944)

Peňažník, bankár, podnikateľ, politik. Pochádzal z Ružomberka, 1. Predseda slovenských bánk, signatár Martinskej deklarácie, v PS NZ zvolený 10.12.1918 do 18 členného výboru pre slovenské veci. Člen užšieho vedenia SNR. Brat Dušana – osobného lekára L. N. Tolstého.

Markovič Ivan, Dr. (1888 – 1944)

Politik, minister národnej obrany a školstva a minister iných odvetví, tajomník ministra s plnou mocou, poslanec, advokát odvetví, spolupracoval pri vytvorení čsl. légií v Rusku.

Masaryk Tomáš Gariggue, Prof. (1850 – 1937)

Udržoval priateľské vzťahy s jeho celou rodinou, s manželkou mali 5 detí – Alica, Herbert, Ján, Oľga a Hana (podľa nepotvrdených správ mal byť údajne zasľúbený s jeho staršou dcérou Alicou – pracovala v ČSČK). V Bystričke od Nadi Lehockej prenajal 2 izby v kúrii pre svoje letné sídlo, kúriu v roku 1888 odkúpil.

Medrický Gejza (1901 – 1989)

Minister hospodárstva.

Medvecký A. Karol, PhDr. (1875 – 1937)

Cirkevné právo študoval v Kluži, farár, referent Cirkevných záležitostí na ministerstve pre správu Slovenska v Žiline a Bratislave, tajomník SNR, potom podpredseda ČSL na Slovensku, redaktor Ľudovej politiky, signatár Deklarácie Slovenského národa. Narodil sa v Oravskom Podzámku.

Mičieta Pavol (09.04.1892 – 31.05.1947)

Veľké Rovné, obuvník – šil pre Dr. Mičuru topánky veľkosť – 49, na jeho vlastnom kopyte.

Mičura Juraj, Dr. (1851 – 1919)

Bol strýkom Dr. M. Mičuru, advokátom v Bytči, býval v dome na námestí. Spoluorganizátor národného a kultúrneho života v Bytči. Bol činný v Hasičskom zbore, v jeho dome sa organizovali divadelné predstavenia, vo svojej kancelárii poskytoval prax budúcim advokátom napr. Jesenskému, Pivkovi, Hranecovi a pod., signatár Deklarácie slovenského národa, člen SNR, zachovával si slovenské povedomie a ním povzbudzoval aj ostatných. Za manželku mal Sidóniu Rovniankovu.

Mičurová Sidónia (1864 – 1938)

Manželka Dr. Juraja Mičuru, napr. v roku 1930 bola v Bytči predsedkyňou spolku Katolickej jednoty. Bola sesternicou Petra Víťazoslava Rovnianeka (1867 Dolnom Hričove – 1933 v USA) z Bytče. Rovnianek bol kňazom, podnikateľom, finančníkom, vydavateľom, národovcom, v USA prvým predsedom Matice Slovenskej.

Mika Leonard

Osobný tajomník poslanca Dr. Martina Mičuru, pochádzal z Trstenej.

Minárik Jozef (1868 – 1923)

Lekár, osvetový pracovník v rokoch 1906 – 1920 pôsobil v Bytči, potom župný a mestský lekár v Bratislave.

Murgaš Karol (1881 – 1925)

Národný dejateľ, pedagóg, riaditeľ gymnázia v Košiciach.

Murín Karol ( – )

Osobný tajomník prezidenta Dr. J. Tisu v rokoch 1939 – 1945. Bol s ním zajatý v Nemecku a deportovaný na Slovensko spolu s ním 29. septembra 1945.

Nádaši – Jége Ladislav (1894- )

Osobný tajomník Dr. Martina Mičuru, syn MUDr. Nádaši – Jégé Ladislava – lekár, spisovateľ.

Novomeský Ladislav (1904 – 1976)

Šéfredaktor časopisu Budovateľ, vydávaný Baťovými závodmi na Slovensku, Dr. M. Mičura cez svoj vplyv v BZ (akcionár) ho presadil do tejto funkcie.

Ondrejkovič Aladár I. (1889 – 1964)

(v niektorých materiáloch aj Aladár Ondrejkovics), okresný náčelník v Zlatých Moravciach, Prešove, Považskej Bystrici a Bratislave, Dr. M. Mičura bol jeho birmovným otcom a birmovným otcom jeho synovcov Tibora Ondrejkoviča a pplk. Aladára II. Ondrejkoviča, spravoval sídlo prezidentov v Topoľčiankach. Anna Ondrejkovičová (1895 – 1917) bola manželkou Rudolfa Mičuru (obvodný notár v Dlhom Poli a Turzovke), pochovaná v Dlhom Poli.

Okál Miloslav (1913 – 1997)

Narodený v okrese Martin, filológ, prekladateľ, prof. na UK v Bratislave.

Országh Jozef, Dr. (1836 – 1925)

Okresný náčelník v Turčianskych Tepliciach, krajinský viceprezident Slovenska, podnikateľ, obchodník (Varšava).

Osuský Štefan, Dr. (1889 – 1973)

Politický diplomat, za ČSR podpísal Trianonskú zmluvu.

Petrikovich Ján, Dr. (1876 – 1948)

Notárom v Košiciach, predseda Matice slovenskej v Košiciach (tri volebné obdobia 1926 – 1928), zahajoval činnosť Čsl. rozhlasu – vysielanie z Košíc v roku 1927, manželka Elena rodená Markovičová.

Porubský Dušan (1876 – 1924)

Novinár, redaktor, od r. 1919 pôsobil v Prahe a Žiline. Redaktor viacerých novín.

Prídavok Anton (1904 – 1945)

Spisovateľ, osvetový pracovník, učiteľ v Košiciach (1922 – 1931), organizátor kultúrneho života na Slovensku, položil základy rozhlasového života, vybudoval rozhlas v Prešove (okupácia juhu Slovenska). Do publikácie Zlatá kniha Slovenska prispel článkom „Budúcnosť košického divadla“.

Pružinsky Mikuláš (1886 – 1953)

Veľkostatkár, politik, poslanec, minister.

Ráth Augustín, Prof. Dr. (1873 – 1942)

Právnik, vysokoškolský pedagóg, rektor, prorektor UK a dekan PF UK v Bratislave, kandidoval do Uhorského snemu za poslanca.

Rovňan Gašpar (1870 – 1944)

Narodený v Hvozdnici, pracoval na Župnom úrade s Dr. M. Mičurom v Zlatých Moravciach.

Ruman Ján, Dr. (1876 – 1925)

Advokát, od roku 1925 župan v Košiciach, angažoval sa za práva národov v Uhorsku.

Sakala Bohuslav

Z Bytče, osobný šofér Dr. M. Mičuru.

Sauermanová Rozália, rod. Golisová (1913 – 2006)

Domáca gazdiná, manžel Jozef Sauerman (1920 – 1993) pekár, dcéra Monika (1955) vydatá Kurtovičová.

Sidor Karol (1901 – 1953)

Novinár, odmietol nemecký nátlak, veľvyslanec vo Vatikáne.

Skotnický Jozef , Prof. MUDr. (1910 – 2002 )

Lekár, pedagóg, pracovník lekárskej f. UK v Bratislave a Ústavu lek. fyziky UPJŠ v Košiciach – Dr. M. Mičura bol podporovateľom jeho štúdia ako rodáka z Bytče.

Slavík Juraj, Dr. (1890 – 1969)

Politik, diplomat, poslanec, župan a potom minister školstva a národnej osvety, minister poľnohospodárstva a minister vnútra. V rokoch 1925 – 1928 košický župan – v tom čase bol Dr. M. Mičura prezidentom Tabulárneho súdu v Košiciach.

Smrek – Čietek Ján (1898 – 1982)

Narodený v Zemianskom Lieskovom, spisovateľ, novinár, pracoval vo firme Makovických v Ružomberku, vydával literárny časopis Elán.

Sokol Martin, Dr. (1901 – 1957)

Člen HSĽS, podpredseda Slovenského snemu, ale mal výhrady proti kopírovaniu nacistických praktík a antisemitskej politike režimu na Slovensku.

Stodola Kornel (1866 – 1946)

Zo známej liptovsko mikulášskej rodiny Stodolovcov, brat Prof. Aurela a Dr. Emila, podnikateľ, politik (člen SNR poslanec, senátor, konzul v Rumunsku a Dánsku a hospodársky pracovník).

Sucháň Ján, Dr. ( – )

Notár v Bytči a v Nových Zámkoch. Dr. Martin Mičura bol krstným otcom jeho synovi MUDr. Milanovi a jeho dvom sestrám Márii a Kamile. Pôsobil v tekovskej župe pre Dr. Martina Mičuru. V Bytči spoluzakladateľ MO MS (1935) a jej miestopredseda.

Sumbal Jaroslav, MUDr. (1890 – 1948)

Univerzitný profesor na Lekf. UK v Bratislave, lekár, pedagóg. Dr. M. Mičura bol v roku 1945 pred svojim zatknutím hospitalizovaný na Propedeutickej klinike, ktorú on viedol (1930 – 1948). Rodák z okresu Blansko.

Šnejdárek Josef (1875 – 1945)

Generál francúzskej armády a priateľ M. R. Štefánika. V roku 1919 ako veliteľ 2. divízie ČSA sa zúčastnil bojov proti Maďarskej republike rád v priestore Zvolen – Levice, v rokoch 1925 – 1932 pôsobil v Košiciach ako zemský vojenský veliteľ. Pričinil sa o identifikáciu miesta zrútenia lietadla M. R. Štefánika a položenie vencov talianskej delegácie.

Šteliar Ferdinand, Prof. (1897 – 1982)

Aj ako Šteller, jazykovedec, literárny historik, hudobný skladateľ, osvetový pracovník. Narodený v Jesennom, zomrel a pochovaný v Košiciach.

Štefánek Anton, Prof. (1837 – 1964)

Sociológ, politik, verejný a kultúrny činiteľ, publicista, univerzitný profesor.

Šrámek Jan (1870 – 1956)

Zakladateľ a predseda ČSL v Čechách, Morave a Sliezsku.

Šrobár Vavro, Dr. (1867 – 1950)

Minister s plnou mocou pre správu Slovenska, profesor na lekárskej f. Komenského univerzity.

Ursíny Ján (1896 – 1971)

Pôsobil vo Zväze vzájomnej roľníckej pokladnice, politik, cirkevný hodnostár.

Valehrachová Margita, Dr.(1909 – 1990)

Prekladateľka, spisovateľka, napr. Zabudnutý vynálezca (Štefan, A. Jelík), Technik v reverende (Jozef Murgaš), narodená v Rajci pri Žiline.

Vondráček, Dr.

Narodený v Čechách, od roku 1924 pôsobil na reálnom gymnáziu v T. Sv. Martine.

Vojtaššák Ján, Dr. (1877 – 1965)

Spišský biskup.

Vološin, P. A, Msgre. (1874 – 1945)

Kňaz, politik, narodený v Podkarpatskej Rusi, študoval v Budapešti, Viedni a teológiu v Ríme. Zasadzoval sa za pripojenie PR do zväzku s ČSR spolu so Žatkovičom G. V rokoch 1925 – 1929 poslanec a predseda ČSL na PR, ako Dr. M. Mičura na Slovensku. Po roku 1938 štátny tajomník vlády na PR, potom minister pre správu PR, nakoniec minister vnútra a prezident PR v roku 1939. Od tohto roku Rektor Ukrajinskej univerzity v Prahe. V r. 1945 zatknutý v Prahe, deportovaný do ZSSR, kde v nemocnici v Butyrce v júni 1945 ako 71 ročný zomrel. Za jeho prepustenie intervenoval Msgre. Jan Šrámek.

Zeman Ján (1885 – 1957)

Evanjelický farár a senior Trenčianskeho seniorátu, kultúrny dejateľ, poslanec NZ v Prahe, pochovaný v Trenčíne.

Zaťko Peter, Dr. Ing. (1903 – 1978)

Národohospodár, poslanec Slovenského snemu a generálny tajomník Zväzu priemyslu, predseda Zväzu hospodárskych družstiev, Zväzu roľníckej vzájomnej pokladnice. Založil časopis „Politika“ s Prof. Ivanom. Karvašom.

Žatkovič Grigorij, Dr. (1886 – 1967)

Do USA emigroval s otcom ako 5-ročný, v roku 1910 ukončil štúdiá práva. Po príchode na Slovensko bol spolu s Vološinom A. za pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR (nechcel pripojenie k Maďarsku, Poľsku ani k Ukrajine).Presadzoval autonómiu PR u prezidenta T. G. Masaryka. Bol prvým gubernátorom PR v rokoch 1920 – 1921. Nakoľko nebolo vyhovené jeho požiadavke na autonómiu PR odišiel späť do USA, kde aj zomrel.

Žižka Pavol Dr. (1879 – 1947)

Kňaz, pedagóg, novinár, redaktor Katolíckych novín predstaviteľ v ČSL na Slovensku. podpredseda MO MS v Trnave /1924/ a senátor.

– – –

5 PUBLIKAČNÁ ČINNOSŤ

Československo proti revízii Trianonskej zmluvy – Bratislava, Slovenská odbočka Národnej rady Československej, 1929, 232 s.

Dovolania so zreteľom na prax Najvyššieho súdu. 2. Rozšírené vzdanie, Bratislava, Právnická jednota, 1943, vydal Bezo a spol. v Trnave, 134 s.

Ľudová politika – majiteľ a vydavateľ denníka v rokoch 1925 – 1938 ako tlač československej strany ľudovej na Slovensku.

Ľudový chýrnik – majiteľ a vydavateľ denníka v rokoch 1926 – 1938 ako tlač československej strany ľudovej na Slovensku.

Mobilizujme všetky sily do veľkého volebného zápasu (ĽP, 1935, č.88,89,90).

Občianský sporový poriadok – uvodzovací zákon o pracovných súdoch, zostavil, poznámkami a jurikatúrou upravil v spolupráci so Štefanom Moysom, Bratislava, 1942, Právnická jednota, 499 s.

Občianský sporový poriadok – Žilina, Účastnický spolok, 1942, 758 s.

O disciplinárnej zodpovednosti sudcov – Bratislava, 1943, 12 s.

Palčivé rany Slovenska – Reč poslanca Dr. Martina Mičuru povedaná v Poslaneckej snemovni NZ dňa 19.02.1930, Bratislava, 1930, Ľudová politika, 31 s.

Publikované príspevky Dr. M. Mičuru v denníku ČSL Ľudová politika:

Slovenkému ľudu – (z príležitosti volieb v roku 1925, (ĽP, 1925, č.1).

Reč predsedu strany poslanca na manifestácii kresťans. robotníctva v Žiline (ĽP,1933, č.99).

Rovnaké práva pre Slovákov – Veľká reč ako poslanca povedaná v pražskej poslaneckej snemovni 06.02.1933, Bratislava, redakcia Ľudovej politiky, 21 s.

Reforma práva manželského – právo patronátne., Bratislava, 1943, 15 s.

Súdné konania nesporové – zostavil, poznámkami a jurikatúrou upravil v spolupráci so Štefanom Moysom, Bratislava, Právnická jednota 1944, 277 s.

Svornou prácou za slobodu a štát (ĽP, 1935, č .243).

Za všeobecné blaho – príhovor pred voľbami v roku 1935 (ĽP, 1933, č. 107).

– – –

6 NIEKTORÍ SLOVÁCI, KTORÍ ŠTUDOVALI V KLUŽI

Na prelome 19. a 20. storočia Slováci študovali politické a humánne vedy na Akadémiách v Bratislave, Prešove, Univerzitách v Prahe, Budapešti, Viedni a veľa Slovákov, predovšetkým zo severného Slovenska na Univerzite v Kluži. K ich absolventom patrili napr.: Hodža Milan – politik; Hronec Jur – zakladateľ STU a jej rektor; Janoška Jur – právnik, syn biskupa Janošku; Jesenský Janko – politik, spisovateľ; Kňazovický Ján – lekár chirurg; Mičura Martin právnik a politik. Zo známejších osobností to boli napríklad:

Artó Július, Dr. (1894 – 1935)

Národohospodár v oblasti dreva. Právo študoval v Kluži.

Balkay Vojtech

Právnik, spisovateľ, právo študoval v Kluži.

Csáky Gustáv, Dr. (1883 – )

Narodený v Smižanoch, historik, diplomat. Právo študoval v Kluži v roku 1907.

Doval Peter, Pavol, Dr. (1906 – 1994)

Narodený v Nadlaku: spisovateľ, štátny zamestnanec. Právo študoval v Kluži.

Duchaj Matúš, JUDr. Blatnica (1878 – 1949)

Právo študoval v Kluži, advokátsku skúšku zložil v Pešti.

Duchoň Alexej, PhDr. (1884 – 1964)

Narodený v Prešove, astronóm, redaktor. V Kluži študoval v rokoch 1904 – 1908.

Fabinyi Rudolf ( 1849 – 1920)

Pochádzal z Jelšavy, v rokoch 1878 – 1919 profesorom a v rokoch 1899 – 1900 rektorom na univerzite v Kluži.

Fodor Ladislav, PhDr. (1855 – 1924)

Narodený v Skalici: matematik. Prírodné vedy študoval v Kluži v roku 1883.

Gašparík Ján, Dr. (1876 – 1949)

Právo študoval v Bratislave, Peští a Kluži. Spoluzakladateľ Zemského ústredia včelárov a Výskumného ústavu včelárstva v Liptovskom Hrádku.

Gážik Marko, Dr. (1887 – 1947)

Narodený v Turzovke, advokát, politik a notár. Štúdium práva ukončil v Kluži.

Gayer Gyula, JUDr. (1883 – 1932)

Botanik, pôsobil v Komárne a Bratislave, právo študoval v Kľuži.

Halaša Pavol, MUDr. (1885 – 1969)

Spisovateľ, bibliograf, študoval aj v Kluži.

Herbich František (1821 – 1887)

Geologický inžinier. Doktorát získal v roku 1975 v Kluži, kde aj pôsobil.

Hodža Milan Dr. PhDr. (1878 – 1944)

Narodený v Sučanoch, politik, štátnik, minister, ministerský predseda. V Kluži študoval v rokoch 1899 – 1901.

Hranec Jozef, Dr. (1877 – 1943)

Advokát, notár, štúdium práva absolvoval v roku 1907 v Kluži.

Hronec Jur, PhDr., Prof. (1881 – 1959)

Akademik, narodený v Gočove (RV), matematik, fyzik, zakladateľ STU v Bratislave a jej rektor.

Ihracký Vojtech (1898 – 1988)

Študoval v Kluži v rokoch 1902 – 1906.

Janoška Juraj, Dr. (1882 – 1945)

Narodený v Liptovskej Sielnici, právnik, politik. Štúdium práva absolvoval v Kluži v roku 1906.

Jesenský Janko, Dr. (1874 – 1945)

Narodený v Martine, spisovateľ, politik. V Kluži študoval v rokoch 1896 – 1901.

Klimo Bohuslav Hojomil, JUDr.(1882 – 1952)

Štúdium práva ukončil v roku 1907 v Kľuži.

Kňazovický Ján, MUDr. Prof. (1893 – 1986)

Narodený v Ľubietovej, lekár, chirurg v Košiciach. Medicínu študoval v Kluži v rokoch 1911 – 1916.

Labaj Ľudovít, Dr. (1886 – 1937)

Narodený v Ružomberku: notár, advokát, minister. Právo študoval v Kluži.

Lukáč Ladislav

Uhorský politik, poslanec, právo študoval v Kľuži.

Lux Július, (1884 – 1957)

Henckovce (RV), pôsobil ako profesor nemčiny na univerzite v Kluži, potom v Maďarsku.

Mederly Karol, Dr. (1887 – 1949)

Narodený v Ružomberku, právnik, politik – autonomista. Štúdium práva ukončil v Kluži v roku 1916.

Medvecký A. Karol (1875 – 1937)

Narodený v Oravskom Podzámku, farár, referent cirkevných záležitostí na ministerstve pre správu Slovenska. Cirkevné právo študoval v Kluži v rokoch 1895 – 1899.

Mičura Martin, Dr., Prof. (1883 – 1946)

Narodený v Dlhom Poli: notár, právnik, politik, minister. Prezident tabulárneho súdu (KE), Vrchného súdu a predseda Najvyššieho súdu v Bratislave. Štúdiá ukončil v Kluži v roku 1907.

Országh Jozef, právnik, (1883 – 1949)

Slúžny, župan, viceprezident a krajinský prezident, právo študoval v Kluži.

Petrikovich Štefan, Ján, Dr. (1878 – 1948)

Právnik, notár, pôsobil v Kovačici, Košiciach, Zvolene, publicista, silno orientovaný národne. Štúdium práva ukončil v roku 1904 v Kluži.

Pružinský Mikuláš (1886 – 1953)

Právo študoval v Kluži.

Ráth Augustin (1873 – 1942)

Študoval v Kluži, advokátske skúšky skladal v Budapešti. Právnik, rektor Univerzity Komenského v Bratilave.

Sobota František, Dr. (1881 – 1939)

Narodený v Košiciach: právnik, predseda tabulárneho súdu v Levoči, športovec, štartoval na OH v roku 1912 za Uhorsko v behu na 100 yardov a v štafete. Štúdium práva ukončil v Kluži.

Schlesinger Ľudovít (1871 – 1933)

Pochádzal z Trnavy a bol riadnym profesorom v Kluži.

Šeliga Michal, MUDr., (1881 – 1945)

Zo Spišskej Teplice, rektor SU, medicínu študoval v Kľuži.

Trmák Jozef (1852 – )

Botanik, prírodopis a chémiu študoval v Kluži.

Vančo Miloš, advokát, (1884 – 1949)

Právnik, politik kultúrny pracovník, právo študoval v Kluži.

Záturecky Adolf, Vladimír, Dr. (1884 – 1958)

Narodený v Nemeckej Lupči, druhý predseda Najvyššieho súdu, právnik, spisovateľ. Právo študoval a ukončil v r. 1909 v Kluži.

– – –

7 DEPORTÁCIA A SNAHA O NÁVRAT Z ODVLEČENIA

Svedkom udalostí, ktoré nastali po prechode frontu cez Slovensko je p. Kalabus, ktorý bol pomocným administrátorom Dr. Martina Mičuru a Dr. Imricha Malobického. Bol svedkom posledných udalostí, ako bolo vtrhnutie príslušníkov ČA do vily v Bytči, následné vypočúvanie v pivnici iného rodinného domu a bol v podstate spojkou medzi Bytčou a Bratislavou. Bol aj svedkom rabovania a odnášania písomností a nemovitosti prehliadajúcimi členmi NKVD a ich slovenských pomocníkov. Robilo sa to pod zámienkou, či vo vile sa nenachádzajú Nemci. Ku koncu septembra 1945 bol Dr. Martin Mičura hospitalizovaný opäť na Ortopedickej klinike u prof. Sumbala. Tam ho opäť navštívili príslušníci NKVD a naliehali na prof. Sumbala, aby Dr. Martina Mičuru uvoľnil na vypočutie. Ten s tým nesúhlasil. Nakoniec názor zmenil s tým, že ho do nemocnice vrátia. Žiaľ, už sa tak nestalo. Bolo to 28. septembra 1945. Naposledy bol s ním kontakt a lekárske ošetrenie v istom rodinnom dome na Štrkovci, potom sa po ňom stopa stratila. V Ústave pamäti národa je jeho odvlečenie zaevidované bez dátumu pod por. číslom 3460. Ani viac, ani menej informácií. Do akej miery o danej situácii vedeli orgány ČSR a aký nebol, resp. prípadne bol ich podiel na takomto osude je dnes nezistiteľné.

V tom čase boli do ZSSR odvlečení aj iní príslušníci slovenskej armády a politickí činitelia (Čatloš, Turanec, Sokol, Spišiak a ďalší). O ich návrat v roku 1946 žiadala československá diplomacia u ruskej strany, rodinní príslušníci ako aj predseda ČSL Mons. Šrámek. Späť do Československa boli vydaní všetci okrem Dr. Martina Mičuru, ktorý bol už pravdepodobne po smrti. Snahou o vydanie týchto osôb nebolo ich oslobodenie, ale postavenie pred Národný súd v procese s Dr. Jozefom Tisom v januári roku 1947. Okresný súd v Bytči na požiadanie rodiny a svedkov (vrátiacich sa z Ruska) vyhlásil Dr. Martina Mičuru za mŕtveho s tým, že neprežil deň 31. máj 1946. Ostáva nezodpovedaná otázka, prečo československá diplomacia žiadala jeho vydanie od 23.05.1945 až do novembra 1946.

22.10.1944

Dr. Martin Mičura spisuje závet.

23.05.1945

Minister ZV ČSR J. Masaryk a štátny tajomník ministerstva Clementis upozorňujú veľvyslanca ZSSR v Prahe na problém odvlečených do ZSSR.

06.08.1945

Clementis upozorňuje Zorina, že zatýkanie občanov ČSR pokračuje.

11.08.1945

Ministerstvo ZV zasiela ruskej strane zoznam odvlečených a žiada RF o ich vydanie s tým, že budú súdení v ČSR.

13.08.1945

Clementis na schôdzke so Zorinom žiada riešiť otázku odvlečených.

25.08.1945

Dr. Martin Mičura – liečený na klinike prof. Kocha v Bratislave.

18.09.1945

Clementis žiada čsl. zastupiteľský úrad v Moskve o urgenciu prípadu u Vyšínského, československá strana znovu predkladá zoznam odvlečených.

28.09.1945

Z domu v Bratislave – Štrkovci, kde bol zadržiavaný Dr. Martin Mičura – zmizol.

29.09.1945

Je spracovaný zoznam odvlečených občanov ČSR do ZSSR – asi 6000 osôb.

12.10.1945

Clementis odovzdáva ministrovi zahraničných vecí ZSSR Zorinovi zoznam 5.300 osôb odvlečených.

03.11.1945

Ministerstvo ZV ČSR znovu urguje prepustenie našich občanov.

12.11.1945

Ministerstvo ZV znovu predkladá sovietskej strane zoznam odvlečených z ČSR z ktorých bolo 1967 Slovákov.

Neurčený dátum

Mgsr. Šrámek, predseda ČSĽ intervenuje na Ministerstve obrany za prepustenie V. Vološina (predseda ČSL na Podkarpatskej Rusi) z väzenia v Ratiboři v Poľsku.

Neurčený dátum

Šrámek a Hála intervenujú v Moskve za prepustenie Dr. Martina Mičuru zo zajatia v ZSSR.

Neurčený dátum

Dr. Imrich Malobický, synovec Dr. Martina Mičuru žiada veľvyslanca ZSSR v Prahe Zorina o prepustenie Dr. Martina Mičuru zo zajatia.

04.01.1946

Minister zahraničných vecí ČSR J. Masaryk urguje cez zástupcu čsl. veľvyslanectva v Moskve osobitne o vrátenie Čatloša, Turanca, Sokola a Mičuru (označovaných ako skupinka). Minister zahraničných veci ZSSR Vyšinskij prisľúbil pomoc.

21.03.1946

Veľvyslanec ČSR v Moskve prof. Horák žiada ministra zahraničných vecí ZSSR Vyšínského (v poradí už jeho 7. intervencia) o prepustenie československých občanov zo zajatia a v tejto súvislosti sa zmienil aj o Čatlošovi, Turancovi, Sokolovi a Mičurovi. Vyšinskij prisľúbil podporu v tejto veci.

22.07.1946

Zástupcovia Československej strany Gottwald, J. Masaryk, Clementis a Horák (veľvyslanec ČSR v Moskve) požadujú doriešenie otázky odvlečených do ZSSR u Molotova, Vyšinského a Zorina. Ruská strana znovu žiada menný zoznam odvlečených.

November 1946

Clementis posiela Memorandum a opäť žiada vydanie Čatloša, Turanca, Sokola, Mičuru a Spišiaka (pôsobil v diplomatických službách v Maďarsku).

22.11.1946

Veľvyslanec ČSR v Moskve prof. Horák znovu intervenuje o vydanie skupinky.

21.12.1946

Československá strana v zastúpení gen. sekretára A. Heidricha (asi MZV) požaduje vydanie skupinky leteckým spôsobom, ZSSR navrhol železnicou cez Čop.

V termínoch: 23.05.1945 – 21.12.1946

Československá strana žiadala ZSSR asi 20 x o vydanie všetkých obyvateľov Československa, ku koncu už len Slovákov a Čechov.

30.12.1946

Ruská strana oznámila, že skupinka bude do Prahy prepravená letecky do 10.01.1947, neskôr termín upresnila na 07.01.1947 na súdny proces, ktorý sa mal začať 02.01.1947. Dr. Martin Mičura sa s nimi nevrátil, bol pravdepodobne už mŕtvy.

Dokumenty o dodržaní týchto termínov nie sú k dispozícii.

02.12.1946

Začal súd so spoluzajatými s Dr. Martinom Mičurom.

15.04.1947

Vynesený rozsudok nad Čatlošom, Turancom a Sokolom.

07.07.1947

Žiada Dr. Imrich Malobický o vyhlásenie Dr. Martina Mičuru za mŕtveho.

28.07.1947

Dr. Imrich Malobický píše osobný list V. Šrobárovi (28.júla) v ktorom okrem iného sa zmieňuje o nedostatku informácií o zajatom Dr. M. Mičurovi. Píše, že na Slovensku sa nenašiel človek, ktorý by sa bol pokúsil mu pomôcť. Zároveň uvádza, že termínom porady v Bytči, kde sa vypracovalo Šrobárove memorandum, bol deň 30. júl 1943.

05.04.1948

V tento deň bol Okresným súdom v Bytči deň 31.05.1946 ktorý Dr. Martin Mičura neprežil, vyhlásený ako dátum jeho úmrtia.

30.04.1948

Týmto dátumom bolo jeho úmrtie zapísané do Matriky zosnulých v Dlhom Poli.

31.07.1948

Bol vykonaný súpis pozostalostí po nebohom Dr. Martinovi Mičurovi.

– – –

8 STRUČNE O HISTÓRII A OSOBNOSTIACH DLHÉHO POĽA

Obec Dlhé Pole leží na juhovýchodných svahoch pohoria Javorník

výmera záujmového územia 4150 ha,
počet obyvateľov (r. 1994) – 2196,
priemerná nadmorská výška 392 m (v oblasti kopaníc 600 – 700 m nad morom),
dĺžka toku rieky Dlhopoľky (prameň – Váh) 13,2 km, rieka pramení vo výške 750 m n.m., ústi pri Svederníku do Váhu vo výške 317 m n. m.,
množstvo zrážok 800 – 1100 mm,
najvyšším vrchom na rozhraní Dlhého Poľa a Diviny je Kázicka Kyčera – 910 m n.m., v záujmovom území Dlhého Poľa Čupec 860 m n.m. pri Turkove.

– 6. storočie: slovenskí Slovania začali osídľovať oblasť Kysúc a aj oblasť Divinky (hradisko v údolí rieky Divinky).

– 10. storočie: a pravdepodobne po zaľudnení tejto oblasti sa dostali aj do Dlhopoľskej doliny.

Podľa dochovanej Ostrihomskej listiny bola Dlhopoľská dolina vo vlastníctve kotešovských zemanov (podľa obce Kotešová) v susedstve Hričovského panstva.

V tomto období existovala v Dlhopoľskej kotline osada Lackova, to pravdepodobne pri terajšom kostole a jeho okolí.

Prvá listinná zbierka o Dlhom Poli bola vydaná Matúšom Čákom.

Od 13. storočia: politicky k obci Dlhé Pole patrili – oblasť Turzovka a osady Dlhá a Turkov, ďalej osady Hlaváčová, Klukány – Forbaky, Osičie, Stoličné a Lazy.

Dlhé Pole sa vyčlenilo z panstva hradu Hričov odovzdaním do zálohy bytčianskeho panstva Suňogovcov. Obe panstvá, hričovské i bytčianske prešli pod správu Juraja Thurzu. Oblasť Turzovky sa osamostatnila (Bonc) a vznikla osada Turzovka.

1613 postavený v Dlhom Poli prvý drevený kostol (pravdepodobne ako evanjelický, ktorý v roku 1674 prevzali katolíci). Do tohto času Dlhé Pole patrilo pod farnosť v D. Hričove. Od tohto času v pastoračnej činnosti pôsobili títo farári a kapláni:

Ján Koštek 1717 – 1722
Matej Grotkovský 1722 – 1726
Mikuláš Hudeky 1728 – 1729
Ján Dubnický 1729 – 1766 (1. Prestavba dreveného kostola na kamenný)
Štefan Melko 1766 – 1798
Jozef Ševčík 17998 – 1815 (kapl. Anton Štetina)
Ján Bujný 1815 – 1833 (kapl. Imrich Závodný a Ján Úžík)
Ján Lacko 1834 – 1838 (kapl. Ján Husár, Pavol Šumichrást, Štefan Galvánek)
Juraj Lemeš 1838 – 1866 (kapl. Andrej Kacina, Juraj Žilinčík)
Eugen Gewrometta, František Tagáni, Štefan Prokop, Ignác Tvrdý,
Štefan Ballay, (Imrich Jaráber, Štefan Treskoň)
František Nemček 1866 – 1874 (kapl. František Reis, Pavol Adamovič)
Jozef Badík 1874 (dočasný administrátor)
Ľudovít Gašpar (Zaosek) 1874 – 1907 (kapl. Imrich Čajda 1847-1916)
Andrej Majer ( Dlhomír Poľský) 1891 – 1900
Štefan Jančovič – maďarskej národnosti 1901 – 1921 (kapl. Vojtech Aništík, Ernest Szulló, Martin Zigmund, Michal Belažovič, Alexander Laudon, Jozef Mendl)
Jozef Pokorný 1922 – 1931 (kapl. Michal Boleček, Karol Rumpel, Ladislav Nýbl)
Tomáš Komár 1931 – 1937 (kapl. Augustín Záni, Teodor Ferenci)
Ernest Fančovič 1937 – 1971 (kapl. Alojz Furjel, Pavol Krčmárik, Adam Dupkala, Frantiček Mitúch – pôvodom z Dlhého Poľa, Štefan Grác)
Celestín Mikunda 1969 – 1971 – administrátor (kapl. Milan Šamaj)
Milan Jedinák 1971 – 1989
Marián Pogáč 1989 – 1997
Slolozdra 1997 – 2006
Škor 2006

1626 až do roku 1868 boli vlastníkmi dlhopoľských majetkov Esterháziovci. V Dlhom Poli v tom čase 88 % katolíkov, osady Zarieč a Keblov sa osamostatnili a prešli pod správu Svederníka. V Dlhom Poli bola založená farnosť, pod správu ktorej patrilo V. Rovné, Svederník, Zarieč a Keblov.

1735 starý drevený kostol bol nahradený prvým murovaným.

Bola vybudovaná na hornom konci väčšia kaplnka P. Márie u Mrníkov (obnovená koncom 19. storočia). Okrem tejto boli postavené v Dlhom Poli dve menšie prícestné kaplnky v osade Forbaky – Klukány a pred Keblovom v smere od Dlhého Poľa. V Bôri nad časťou Boncová z nadácie J. Medvedíka a jeho rodiny bola postavená ďalšia kaplnka.

Prvá doložená pečať (Richtár dlhopolský), ďalšia z roku 1799 (rytina Sv. Martina na koni) -smer doľava a z roku 1854 ako predchádzajúca ale smer doprava.

Ďalšie kaplnky boli postavené v smere osád patriacich do Dlhého Poľa: smere Turkov „U Jančí“ a smere Dlhá „U Zajaca“. Okrem týchto ešte existovala kaplnka medzi Nad riekou a Lazmi.

Železné kríže sú postavene: pri kostole, oproti Jakubovi Šeríkovi, oproti Obecnému úradu, v smere Dlhé Pole – V. Rovné na Stráni, a medzi osadou Forbaky a Keblovom.

1776 bola zo zbytkov starého kostola vybudovaná fara pri kostole, ďalej bola vybudovaná kamenná škola pri kostole (v činnosti do roku 1937), potom kláštor.

V tomto roku žilo v Dlhom poli 2 905 obyvateľov v 483 rodinách. V rovnakom období mala napr. Bytča 2 052, Žilina 2 611, Rajec 2 803 obyvateľov. Z počtu obyvateľov v Dlhom Poli bolo 9 rodín židovského pôvodu.

1803 spomína sa prvá rozsiahla farská knižnica a knižnica školy.

1822 dňa 8. mája postihla Dlhé Pole prietrž mračien čo malo za následok intenzívne vybreženie rieky Dlhopoľky. Pri povodni zahynulo 35 občanov a medzi nimi aj Juraj Mičura (1756 – 1847), pochovaný na Oblazove s manželkou Barborou. Prietrž spôsobila uhynutie asi 200 kusov dobytka a ošípaných a zničila rovnaké množstvo domov a hospodárskych stavieb. Ľadovec dosahoval až veľkosť orechov.

1825 Esterháziovci súhlasili s príchodom občanov nemeckej židovskej národnosti (pochádzajúci z Haliča s náklonnosťou k Nemcom a Maďarom) a s vybudovaním dvoch krčiem s mäsiarstvom. Na hornom konci to bol Šalamún Folkman, od ktorého v r. 1890 odkúpil Jozef Mičura majetok, pôvodný prebudoval a pristavil v roku 1911 (po ňom od roku 1918 vlastnil Mičura Rudolf). Majetok Morica Langfeldera (vlastnil pôdu v lokalite Gaská, Fojtovská, Srubánska) – v roku 1899 odkúpil tiež Mičura Jozef (alebo Imrich ?) po ňom roku 1918 Mičura František. Obe tieto priezviská (s menami Izák a Jakub) sa spomínajú aj v knihe o Bytči v súvislosti s prenajímaním pôdy v Malej Bytči a Hliníku na prelome 18. – 19. storočia. Ďalšími boli Jakub Neuman (vlastnil Muránske a Markovú) a Jakub Kemplár, ktorý predal obchod Dzirbíkovi. Počet týchto rodín v rokoch 1790 – 1926 kolísal od 5 – 25 rodín. Medzi najbohatšie rodiny patrili rodina: Langfeldera, Neumanna, Folkmana a Kemplára. Napr. v rokoch Slovenskej republiky na Slovensku 80.000 židov vlastnilo 38% národného dôchodku a približne 2,5 mil. Slovákov len 62 %.

V tomto roku sa v Opoji pri Trnave narodil a v Dlhom Poli ako farár pôsobil v rokoch 1874 – 1908 Gašpar Ľudovít (Zaosek), spisovateľ. Zomrel v Dlhom Poli v roku 1908 a tam je aj pochovaný.

1844 narodil sa Juraj Čajda (Dlhopolský – Fedorov), spisovateľ, vydavateľ, herec, režisér, športovec, zástanca práv Slovákov (v roku 1900 uväznený), 1906 kandidoval do US – neúspešne, člen SĽS, umrel v roku 1913, pochovaný v Martine. Doporučil – sprostredkoval prenájom domu Lehotských v Bystričke rodine Masarykovcov – 1888, v roku 1923 dom kúpili Masarykovci a v roku 1931 prestavali. T. G. Masaryk navštívil naposledy Bystričku v roku 1933, jeho syn Jan v roku 1947. Kôň Hektor na ktorom jazdil T. G. Masaryk pochádzal z vojenského žrebčína v Prešove (dnes vo Veľkom Šariši).

V roku 1948 bol dom zoštátnený pre potrebu archeologického ústavu, potom národného výboru, v roku 1991 prinavrátený vnučkám T. G. Masaryka, dnes je dom predaný na podnikateľské účely.

1856 narodil sa Juraj Kuzmík, kinopodnikateľ, cestovateľ, kinematograf predviedol prvýkrát aj v Dlhom Poli a Žiline (1896), potom pôsobil hlavne na Balkáne.

1863 narodil sa najvýznamnejší dlhopoľský umelecký drotár Jozef Holánik – Bakel (zomrel v r. 1942), jeho nástupcom bol zať Jakub Šerík. Okrem menovaných sa drotársko – plechárskou činnosťou v Dlhom Poli zaoberali:

Baričík Štefan,
Forbak Pavol,
Haščík,
Kaprálik Ján,
Korček Vincent,
Kúdelčík,
Mičura Vincent,
Raček Karol,
Raždík Ján a ďalší.

1864 sa narodil v Kysuckom Novom Meste a v rokoch 1891 – 1899 pôsobil v Dlhom Poli Majer Andrej (Dlhomír Poľský), farár, básnik. Zomrel v roku 1935 a pochovaný v mieste narodenia.

1868 majetky po L. Popperovi jeho vdova pre hospodársky úpadok v roku 1918 rozpredala.

1878 od tohto roku boli za kňazov vysvätení Imrich Čajda, František Mitúch a Štefan Škorčík z Dlhého Poľa.

Vznikol poštový úrad (do tohto roku sa chodilo pre poštové zásielky do Veľkého Rovného).

1887 Jestvovali v Dlhom Poli mlyny pod Žiarom, Kúdelčíkov mlyn a Suránov mlyn.

1887 bola v činnosti píla Andreja Mičuru a Forbakova valcha v osade Forbachy. V tomto období bola v činnosti aj píla Jána Malobického pri kostole.

1889 richtárom v Dlhom Poli bol Andrej Mičura.

1889 bola vybudovaná drevená škola pri Obecnom úrade. Od tohto termínu sú vydávané osobné legitimácie drotárom pracujúcim v zahraničí.

1890 sa narodil vodca vzbury slovenských vojakov v Kragujevaci, Viktor Kolibík. Nepokoje v pluku vznikli 2. júna 1918 na protest proti odchodu slovenských vojakov na taliansky front. Vzbura bola potlačená 3. júna, rozsudok vynesený 8. júna a poprava 44 vzbúrencov medzi nimi aj V. Kolibíka vykonaná 9. júna 1918.

1897 v deň 18.12. sa narodil Viktor Hrivík. Bol príslušníkom Ruských légií, nositeľom viacerých vyznamenaní, člen Hradnej stráže prezidenta T. G. Masaryka, vodič auta Jána Masaryka v rokoch 1921 – 1924, od roku 1926 príslušník letky vo Vajnoroch, dňa 10.07.1928 o 1,15 hod. zahynul pri nočnom lete lietadla v oblasti Písku (pri dedine N. Kestřany), pochovaný je na Vojenskom cintoríne v Písku.

1898 Haššik Štefan (1898 – 1985 USA): narodený v Dlhom Poli poslanec, župan, minister národnej obrany Slovenskej republiky (1944 – 1945). V zozname živnostníkov z roku 1925 sú uvedení v Dlhom Poli Haššík Juraj – hostinec a Haššík Ján – mlyn.

1902 na dolnom konci pri kostole prestavil Imrich Mičura s manželkou rodenou Madajovou dom a hospodárske budovy (1915). Tento Mičurov hostínce sa stal strediskom národných pracovníkov, kde sa schádzali: Dr. Makovický, V. Hrivík, J. Čajda, Dr. Hálok, Fridrichovský a ďalší.

1913 Andrej Mičura zo Zariečia dal v Oblazove na kopci Valchová postaviť kaplnku ako vďaku za narodenie syna Jozefa. Podobne aj v Zariečí pri ceste dal postaviť kaplnku z vďaky za svoj návrat z 1. Svetovej vojny.

1918 do roku 1918 bol notárom v Dlhom Poli Rudolf Mičura, v rokoch 1915 – 1918 pôsobil v Turzovke (bol bratrancom Dr. Martina Mičuru).

1918 Jozef Mičura prestaval dom na hornom konci pri kúpalisku približne v tomto roku postavil dom na dolnom konci Pavol Mičura, ktorý ho predal rodine Haščík a on si kúpil dom v Keblov.

1918 zvony z kostola boli zhabané uhorským erárom na vojnové účely.

1918 v zozname živnostníkov sú uvedené 2 hostince na hornom konci v majetku Rudolfa Mičuru a druhý hostinec na dolnom konci v majetku Františka Mičuru.

1920 Vincent Mičura (1900 – 1972) syn Pavla Mičura (1878 – 1907), ktorý je pochovaný v Dlhom Poli kúpil od Tatrabanky kaštieľ v Súľove. V roku 1948 bol kaštieľ znárodnený a v roku 1989 v reštitúcii vrátený pôvodnému majiteľovi. Kaštieľ bol postavený v rokoch 1591 – 1594.

1920 10.10.1920 v sokolskej miestnosti vo Veľkej Bytči konalo sa valné zhromaždenie Prvého slovenského družstva umelcov plechu a drôteného priemyslu s cieľom vytvoriť prácu pre drotárov po skončení svetovej vojny. V roku 1922 sa spoločnosť transformovala na spoločnosť Drotár, ktorá v roku 1926 pre nedostatok finančných prostriedkov išla do likvidácie. Na dražbe fabriku odkúpil rovňanec Adam Pánik, ktorý s inventárom odišiel do Bratislavy. Autor knihy Svetom, moje, svetom okrem iného obvinil v nej Dr. M. Mičuru ako ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, že sa málo angažoval (štátne financie) vo veci uchovania činnosti spolku. Autor Dušan Mikolaj v knihe Odrôtovaný svet K. Guleju pripisuje problémy hašterivej a chamtivej práci niektorých účastinárov. Do takejto „prosperity“ sa investície nedávajú. Fabriku a vedenie tvorili rovňanci, peniaze mal podľa nich zabezpečiť dlhopolec.

1921 15.7.1921 sa v Dlhom Poli narodil Štefan Kartárik. Celý život pôsobil v službách meteorológie. V roku 1939 vzniklo v Bratislave Ústredie leteckej poveternosti do ktorej nastúpil ako vojak základnej služby a pôsobil tam až do roku 1940. Potom v rokoch 1941 – 1949 pokračoval ako meteorológ na letiskách vo Vajnoroch a Prešove. Od roku 1950 pracuje na Lomnickom Štíte až do roku 1954. V roku 1952 sa stáva členom Tatranskej horskej služby. V nasledujúcom roku mál úraz pri výstupe na Lomnický Štít v žľabe, ktorý nesie v súčasnosti názov Kartarikov žľab. V rokoch 1954 – 1973 pôsobil na Letisku v Žiline – Vlčince, po jeho zrušení potom na letisku v Dolnom Hričove až do odchodu do dôchodku v roku 1981. Ako dôchodca vypomáhal v kostole v Dlhom Poli, zomrel v roku 2008 vo veku 87 rokov.

1922 narodil sa v Dlhom Poli Kuzmík Jozef, kultúrny historik, bibliografista, publicista. V rokoch 1927 – 1938 základné a stredoškolské štúdium, 1940 – 1944 štúdium na Práv. f. UK. V roku 1945 – 1948 spracoval 1. Kroniku Dlhého Poľa, (stratila sa). Od roku 1950 do roku 1981 pracoval pre Maticu slovenskú v Martine a jej pracoviskách. Zomrel v roku 2001.

1923 od tohto roku boli v Dlhom Poli vydané napr. tieto stavebné povolenia:

Andrej Mičura – Zarieč – Keblov,
Ľudovít Mičura – Zarieč – Keblov,
Rudolf Mičura – Dlhé Pole.

1923 od tohto roku boli v Dlhom Poli vydané napr. tieto živnostenské povolenia:

Helena Mičurová – obchod so zmiešaným tovarom,
Jozefína Mičurová – hostínec,
Ján a Mária Mičurovci – výčap liehovín,
Elena Mičurová – hostinská.

1925 bola zriadená obecná knižnica.

1925 v tomto roku boli v Dlhom Poli tieto činnosti:

Notár: Kallar Gustav – Žilinčár Ján,
Obchodník s dobytkom: Mravec Filip,
Hostinskí: Haščík Juraj – Mičura František, Mičurová Mária, vdova po Imrichovi Mičurovi + 1915,
Kolár: Maceášik Ignác,
Kováč: Kováčik Jozef – Šutarík Filip – Veščičík Ludvik,
Krajčír: Okapal Fozef – Šuhajík Imrich,
Mlyny: Hačšík Ján – Minárik Martin – Štrban(ik) Jozef,
Obuvník: Chyla Ján – Mikulík Rudolf,
Pekár: Katalík (Kartárik ?) Martin,
Píly: Mičura Rudolf – Mičura Martin (potom. J. Malobický),
Roľník: Mičura Andrej – Mičura Rudolf – Mičura Martin Dr.,
Mäsiar: Belánik Ján – Madaj Andrej,
Obchodník koloniál: Potravinové družstvo – Baričík Florián, Bublík Ján – Madaj Juraj – Mičura Imrich (vdova Mária),
Tesár: Raček Karol.

1926 – 1936 za silnej hospodárskej krízy vybavil Dr. M. Mičura finančné prostriedky na výstavbu cesty zo Svederníka do Dlhého Poľa. Pôvodne sa do Dlhého Poľa cestovalo cez obec Svederník a potom brodom cez rieku Dlhopoľka. Obec Keblov so Zariečom spájala cesta pre povozy popod Bukovinu vedúca okolo zariečského cintorína.

1927 prestavený pôvodný kostol na moderný, vysvätený 13.11.1927 biskupom ThDr. Karolom Kmeťkom (nitriansky biskup). Výstavbu čiastočne zo svojich prostriedkov financoval Dr. M. Mičura, vitrážne okná dala vyhotoviť manželka Dr. Juraja Mičuru, rod. Rovnianeková.

1927 v Markovej ulici vyhorelo 28 domov a 28 hospodárskych budov povolená súkromná autobusová doprava Jurajovi Hrivíkovi z Dlhého Poľa do Žiliny.

1932 vybudovala sa murovaná hasičská strážnica, príspevok štátu vybavil Dr. Martin Mičura.

1932 začiatok elektrifikácie a telefonického a telegrafického spojenia (Bytča – Veľké Rovné – Dlhé Pole).

1933 bol rokom 1. Priemyselnej a hospodárskej výstavy J. Holánika – Bakla v Nitre, vystavoval na výstave v Košiciach (1937), Trenčíne a Trnave. V nasledujúcom roku (1938) vystavoval na Svetovej výstave v Paríži. V roku 1939 v Bratislave a v roku 1940 v rodnom Dlhom Poli. Okrem týchto výstav napr. v roku 1911 poslal svoje výrobky do Ríma a v tom istom roku do Rostova na Done.

1934 v tomto roku bol do bývalej ľudovej školy pri kostole pozvaný Rád Milosrdných sestier sv. Kríža za výrazného prispenia Dr. Martina Mičuru. Rád bol 28. augusta 1950 zrušený.

1934 daná do užívania prvá četnícka stanica v dome Rudolfa Mičura a potom v dome Rudolfa Letku.

1934 obnovil sa Dobrovoľný hasičský zbor s prvým veliteľom Rudolfom Mičurom.

1936 postavená nová poschodová škola pod Surovicou z prostriedkov štátu, obce, cirkvi a občanov. Pomoc štátu pomohol vybaviť Dr. M. Mičura. Na budove školy je umiestnená jeho pamätná tabuľa.

1939 začiatkom tohto školského roka nastúpil na miesto učiteľa na Katolícku ľudovú školu Karol Guleja narodený v roku 1916 v Priekope pri Vrútkach. V Dlhom Poli účinkoval 2 školské roky do r. 1940. Významnou mierou prispel k zdokladovaniu histórie ako aj súdobej činnosti drotárstva na Hornom Považí a na Kysuciach. Patril k iniciátorom vzniku Drotárskeho múzea v Žiline v roku 1943. Dnes úzko spolupracuje s Považským múzeom. V roku 1957 na základe kádrového posudku z Dlhého Poľa pre stýkanie sa s osobami vo funkciách SŠ bol rok bez zamestnania, že by paralela s ThDr. Ernestom Fančovičom? Potom zastával rôzne funkcie prevažne v reštauračných službách, v roku 1969 odišiel za synom do Nemecka. Od ukončenia učiteľského povolania v roku 1943 až do súčasnosti sa venuje problematike svojej „drotárie“. Na školskej budove v Dlhom Poli je inštalovaná pamätná tabuľa z výstavy v roku 1940 s jeho menom.

1940 v tomto roku v dňoch 05.07 – 30.08 bola miestnym učiteľom Karolom Gulejom zorganizovaná 1. Drotárska a národopisná výstava s návštevnosťou asi 15.000 osôb. Pán Guleja ovplyvnil založenie Drotárskeho múzea v Žiline, bol spolutvorcom družstva Svetom vo Veľkom Rovnom a je autorom monografie Svet drotárov, vydanej s Maticou slovenskou v Martine v roku 1992. Na zorganizovaní výstavy sa podieľali:

* výkonný výbor – 12 členný učiteľský zbor a:

Holánik – Bakel Jozef

Šerík Jakub

Korček Vincent

Mičura Valient

Letko Rudolf

Kučár Jozef

Krumplík Viktor

Veščičík Alojz

Balušík Jozef

Mičieta Jozef a

Žilinčár Jozef

* výkonný výbor navrhol do čestného predsedníctva:

Dr. Martina Mičuru – predsedu Najvyššieho súdu v Bratislave,

Vojtecha Kállaya – trenčianskeho župana,

Vojtecha Tvrdého – starostu mesta Žilina,

Tida Jozefa Gašpara – poslanca SNR,

Jána Geryka – správcu SNM v Martine,

Róberta Kľačanského – z ministerstva Š a NO,

Jozefa Trnku – okresného náčelníka z Bytče.

* slávnostné otvorenie a hostia výstavy:

Slávnosť začal starosta Dlhého Poľa Ján Malobický,

príhovor mal Tido J. Gašpar,

Dr. Martin Mičura sa zúčastnil otvorenia výstavy,

Dňa 18.08.1940 výstavu navštívil prezident ThDr. Jozef Tiso.

1942 druhého marca bola v Dlhom Poli ustanovujúca schôdza drotárskeho a plechárskeho družstva s názvom Svetom, ktorého poslaním bolo nadviazať na činnosť družstva Drotár z roku 1920. Sídlo družstva bolo vo Veľkom Rovnom a jeho činnosť začala 02.01.1942.

1944 koncom marca v Dlhom Poli pobýval oddiel M. J. Seveljeva „Za vlasť“, ktorí sa koncom apríla presunul ku Vsetínu na Moravu.

1944 14. októbra dvaja ruskí partizáni ukradli z pokladnice obecného úradu v Dlhom Poli 3.700 korún.

1944 v tomto roku bol prvým predsedom MNV Kolibík, po ňom Ľ. Gábor. Nesúhlasil s odvolaním sa Jána Malobického proti znárodneniu jeho majetku, znárodnenie bolo vykonané a majetok Ľudovítom Gáborom v roku 1946 skonfiškovaný (?)a veci súvisiace s poľnohospodárskou činnosťou boli rozpredané.

1944 pri prechode frontu 30. apríla boli nemcami zastrelení traja sovietski vojaci, ktorých pochovali na cintoríne pri kostole. Neskoršie boli exhumovaní (dodnes sú miesta voľné).

1944 dňa 20.04. bola nemcami vypálená osada Semeteš pri Veľkom Rovnom.

1945 15. júla sa v Dlhom Poli narodil Štefan Kartárik. Od začiatku vojenskej služby pôsobil ako meteorológ najprv na letisku vo Vajnoroch, potom na Lomnickom Štíte, Prešove, na letisku v Žiline a až do dôchodku na letisku v Dolnom Hričove. Za pobytu na Lomnickom Štíte bol členom Tatranskej horskej služby pri JNV Vysoké Tatry a mal pridelenú legitimáciu č. 65. Pri jednej z ciest na pracovisko pri výstupe spadol, poranil sa a na jeho počesť je žľab, v ktorom spadol, pomenovaný Kartárikov žľab.

1946 postavené garáže pre autobusy linky Dlhé Pole – Žilina (do Bytče v roku 1948).

1948 zavedená autobusová doprava ČSAD Dlhé Pole – Žilina.

1948 osamostatnili sa obce Zarieč a Keblov.

1949 podľa povojnového svedectva partizána Pavla Hrivíka z Dlhého Poľa, ktorého skupina operovala v oblasti Žiliny a Čadce „Skutočných partizánov, ktorí nasadzovali vlastný krk, bolo tak 30 %, ostatní len drancovali, zabíjali, znásilňovali a opíjali sa“. Dokumentuje to aj zásah partizánov z Dlhého Poľa v Divinke pri Žiline (Štefan Polka, Ján Veveričík, Emil Lang a Ján Červenčík), ktorí spolu so 4 českými partizánmi a ruskými popravili 10 divincov a to len preto, že si domobrana chránila svojich spoluobčanov.

1949 založené JRD I. stupňa na 20 ha pôdy skonfiškovanej, ktoré pôsobilo v budovách Jána Malobického, malo 104 členov, k ďalšiemu rozšíreniu JRD došlo v roku 1976.

1950 osada Turkov prešla pod správu Turzovky.

Mikuláš Schneider Trnavský (1881 – 1958) skomponoval Fantáziu pre husle a orchester – Duhopol, ktorej originál je uložený v Mestskom múzeu v Trnave.

Realizovala sa výstavba reštaurácie Drotár s vývarovňou pri obecnom úrade.

1968 boli zriadené Dlhom Poli rôzne pridružené výroby, kancelárie v záhrade pri Malobického dome a v hospodárskych budovách.

1971 započatá regulácia Dlhopoľky v areáli obce, ukončená 1983.

1972 vybudované nové pohostinstvo na Hlaváčovej.

1975 vybudovaná nová 14-triedna škola na Kamencoch s bytmi.

1975 bol vybudovaný nový poštový úrad v záhrade farského kostola.

1976 vybudované zdravotné stredisko na Kamencoch a strelnica Zväzarmu pod Stráňou.

1978 vybudovaný dom smútku vo farskej záhrade pri horných cintorínoch.

2-triedna škola na Hlaváčovej bola odovzdaná na rôzne využitie republikových straníckych špičiek ÚV KSČ.

1992 12. februára sa uskutočnil v kostole sv. Martina v Dlhom Poli pohreb Monsignora ThDr. Antona Boteka, rodáka zo Zariečia. Bol kňazom a pápežským prelátom a vždy na každom mieste oduševný a k svojmu kraju sa hlásiaci Slovák. Pôsobil na Slovensku, po emigrácii v Rakúsku, Belgicku a v Kanade v pastorácii a nakoniec vo Vatikáne v Ríme. Vo svojej činnosti bol spisovateľom, redaktorom v Katolických novinách a zaslúžil sa o preklad Jeruzalemskej biblie do slovenského jazyka, ktorá bola vydaná na Slovensku.

– – –

8.1 Obrazová príloha ku kapitole

vid. knižné vydanie knihy

– – –

9 PAMÄTNÉ TABULE, KRÍŽE, MUKY A KAPLNKY

Na budovách v Dlhom Poli sú umiestnené pamätné tabule:

Pamätná tabuľa venovaná Jozefovi Holánikovi – Bakľovi – prvému svetovému umeleckému drotárovi (1863 – 1942), rodákovi z Dlhého Poľa (umiestnená na budove starej školy).

Na budove tejto školy je umiestnená aj pamätná tabuľa venovaná Drotárskej výstave organizovanej v roku 1940, ktorej autorom bol Karol Guleja učiteľ v Dlhom Poli.

19.07.2008 bola odhalená pamätná tabuľa z príležitosti výstavy Dlhopoľskí páni drotári tiež na budove starej školy. V škole je umiestnená aj pamätná izba.

30.12.2008 bola odhalená pamätná tabuľa Dr. Martinovi Mičurovi pri príležitosti 125. výročia narodenia (1883), právnik, politik tak isto na budove starej školy.

V období rokov 1798-1815 bola z nadácie J. Medvedíka a jeho rodiny vybudovaná v Bôri kaplnka nad miestnou časťou Boncova. Kaplnka je zasvätená Panne Márii Lurdskej.

V roku 1744 bola vybudovaná na hornom konci obce Dlhé Pole, u Mrníkov, miestnym spoločenstvom kaplnka Panny Márie. Koncom 19. storočia v roku 1894 bola celá stavba obnovená. Na túto obnovu prispel na stavebné práce pravotár Ďuro Mičura čiastkou 160 zlatých a zvonom, okrem toho venoval 50 zlatých v hotovosti. V krčme u brata Imricha sa vyzbieralo 58 zlatých.

Na múre kostola pri vstupe do sakristie je umiestnená tabuľa pripomínajúca posledné miesto odpočinku rodiny Čajdovcov, ktorí boli pochovaní pravdepodobne na mieste, kde sa v roku 1927 predlžoval kostol. Na tabuli sú mená Františka Čajdu (1813 – 1886) a manželky Anny r. Podhorskej (1808 – 1863), ktorí boli rodičmi Juraja Čajdu – spisovateľa, národovca aj Imricha Čajdu, kaplána v Dlhom Poli.

Autorom obrazu svätého Martina v kostole na oltári v Dlhom Poli, ktorý bol daný do používania v roku 1927, je maliar Jozef Hanula. Narodil sa v r. 1863 v Lipt. Sliačoch, zomrel v roku 1944. Počas štúdií v Budapešti sa zoznámil s M. M. Harmincom, ktorý projektoval vilu Dr. M. Mičuru v Bytči. Venoval sa hlavne maľovaniu kostolov.

Na rodnom dome Juraja Čajdu v Dlhom Poli je pamätná tabuľa s rokom narodenia 1844. Juraj Čajda zomrel v roku 1913 a spolu s manželkou Miladou, r. Kováčikovou (1860 – 1922) sú pochovaní na Národnom cintoríne v Martine.

Na budove farského domu je umiestnená pamätná tabuľa Ľudovítovi Gašparovi (Zaosek), ktorý bol farárom v Dlhom Poli, narodený v Opoji, pochovaný v Dlhom Poli (1841 – 1908).

Na tej istej budove je aj pamätná tabuľa venovaná Jozefovi Ševčíkovi, farárovi rodom z Trnavy, pochovaný v Dlhom Poli (1762 – 1815).

Kňazskú službu pripomína aj tabuľa Andrejovi Majerovi (Dlhomír Poľský), ktorý pôsobil v Dlhom Poli ako kaplán. Narodil sa a pochovaný je v Kysuckom N. Meste (1864 – 1935).

Železné kríže postavili dlhopoľskí farníci na miestach:

Pri kostole: farníci Ján Surán, Ján Hačšík, Ján ….., v roku 1891
Pri obecnom úrade: farníci: Štefan Čapičík a Pavel Kúdelčík, v roku 1891
Pri dome Jakuba Šeríka: Juaraj a Ján Rikán a Ján Gábriš, v roku 1890
Medzi obcami Dlhé Pole a Keblov: Michal Surán a jeho syn Michal, v roku 1900
Na ceste z Dlhého Poľa do Rovného.

– – –

10 ČERPANÉ Z PODKLADOV SÚVISIACICH S Dr. MARTINOM MIČUROM

Publikované materiály:

Bartlová, A., PhDr. CSc.: Informácia. Historický ústav SAV, Bratislava, 2 str.

Bystrov Vlkadimír: Únosy československých občanov do ZSSR 1945 – 1955, vydal Thymes Praha, 2003, 343 str.

Celestín Radványi: Encyklopédia – Slovenská krv, zostavil ERCÉ (Celestín Radványi), Bratislava, 1942, str. 328.

Cirkev v Českej a Slovenskej histórii: Zborník z konferencie, Olomouc, 2004,.str. 89 – 90.

Dejiny Slovenského národného povstania: Bratislava, 1984, 1 zv.

Denník: Slovenský východ zo dňa 4. apríla 1924.

Eliaš M., Haviar Š.: Zlatá kniha Matice slovenskej, Martin, 2008.

Encyklopédia Slovenska: Slovenská akadémia vied, EÚ, Bratislava, 1979.

Ferko Vladimír: Svetom, moje, svetom… Tatran, Bratislava, 1978, 330 s.

Frkáňová Zora: Masarykovci a Bystrička. Vydal: Klub TGM a MRŠ, Martin, 2004, 102 s.

Gašpar J. Tido: Zlatá fantázia, 1969 s. 228 – 230.

Gašparíkova – Horáková Anna: U Masarykovcov – spomienky osobnej archivárky T. G. Masaryka.

Hronský Marián a kol.: Vojenské dejiny Slovenska zv. IV.,MO SR, 1996, 263 s.

Hronský Marián: Slovensko na rázcestí – národné rady a gardy v roku 1918, Vsl. vydav.,1976, 297 s.

Churny Slávo a kol.: Bytča, Knižné centrum pre MÚ Bytča, 2002 str. 74 a 75.

Jablonický Jozef: Z ilegality do povstania – kapitoly z občianskeho odboja, Múzeum SNP B. Bystrica, 2009, s. 148, 149, 152, 153, 18 a 204.

Jaroň, K.: Pamätnica Dr. Martina Mičuru pri príležitosti 50. narodenín, Bratislava, 1933, 127 s.

Kalabus Ján: Osobné spomienky a napísane spomienky, 6 strán.

Katolícke noviny: Spomienka na farára Ernesta Fančoviča, KN, 2008, č.47.

Keveš Ján: SNP a Turiec, Osveta Martin, 1974, 259 s, s15 a 246.

Kolektív: Dejiny Slovenska, Slovart, Bratislava, 887 str., str. 378, 380 a 390.

Kolektív. Malá československá encyklopédia, diel M – Pol, Academia, Praha, 1986, 489 s, str. 233.

Kolesár Miloš: Zlatá kniha Slovenska – jubilejný zborník k 10. Výročiu vzniku ČSR, 1929, 516 s.

Koperdák Juraj – zostavovateľ: Pamätnica, MO Matice slovenskej Košice, str. 26 a 41.

Kuzmík Jozef: Prehľadné dejiny stredopovažskej obce Dlhé Pole, 1995, 159 s.

Lajcha Ladislav: Dokumenty SND – zápas o zmysel a podobu, 1920 – 1938 l. diel, vydal Divadelný ústav Bratislava, 2000 ,1003 s., s. 15, 28, 239 a 512.

Letz, Mulík, Bartlová: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945 v tom príspevok Michal Pehr: Československá strana ľudová na Slovensku, Matica Slovenská, 2006, str. 233 – 242.

Letz Róbert: Slovensko v rokoch 1945 – 1948 (Na ceste ku komunistickej totalite), vydalo: Ústredie slovenskej katolíckej inteligencie, Bratislava 1994, 244 s, s. 34, 80, 83, 96, 196, 202 a 203.

Masaryk Tomaš, G.: Cesta demokracie II., Čin, Praha, 1934, 559 s., str. 122, 146, 150 a 333.

Mathé Svätoslav: Martin Mičura, Slovenské národné noviny, č. 42/1996.

Mathé Svätoslav: Dvadsaťpäť postáv modernej slovenskej politiky. Vydala: Nadácia KORENE, Bratislava 1997, 93 s.

Medvecký Karol Anton: Slovenský prevrat, state z I – IV zväzku, Bratislava 1930, str. v poradí podľa zväzkov I. – II.- 340, 350, 358, III. – 285, 354, IV. – 8, 11, 210.

Mikolaj Dušan: Odrôtovaný svet Karola Guleju, Perfekt, Bratislava, 2008, 119 s.

Mosse Rudolf: Adresár a telefónny zoznam republiky Československej, Praha, 1925.

Murín Karol Dr.: Spomienky a svedectvo. Priatelia prezidenta Tisa v cudzine a na Slovensku, vydal: Garmond Partizánske, 1992, str. 37 a 38, 510 s.

Navrátil Michal: Almanach československých právnikov, vydal J. Slovák, Kroměřiž, 1930, 596 s, str. 286 – 287.

Pehr Michal: Cestami kresťanské politiky – bibliografický slovník, v ňom stať Mičura Martin Dr., Akropolis 2007, str. 170 – 171.

Papánková Gabriela (vedúci práce Prof. Letz): Diplomová práca Dr. Martin Mičura. UK Preag. fakulta, Katedra histórie, Bratislava, 2002, 72 strán.

Podhorný Július (1913 – 2008): Z mojich osobných spomienok na osobnosť dr. Martina Mičuru, Topoľčianky, 1992.

Polišenská Milada: Čechoslováci v gulagu a československá diplomacie 1945 – 1953, Libry a ÚPN Praha Bratislava 2006, 510 s.

Prečan Vilém : SNP – Nemci a Slovensko – dokumenty, vyd. Epocha 1970, 701 s, s. 153, 161, 214 a 604.

Revaj Štefan: Stručný prehľad dejín obce Svederník. Bodezem, a. s., Žilina, 1992, 23 s.

Rohatý Ján: Osud plný paradoxov (Posledná stopa po Martinovi Mičurovi sa stráca v sieti gulagov), Slovenská republika, roč. 4, č. 49/1997.

Rybka Zdeněk: Základné zásady Baťovho systému pre podnikateľov a vedúcich pracovníkov, 1999, 76 s.

Slovenská odbočka čsl. Národnej rady v Bratislave: Slovensko proti revízii Trianonskej zmluvy, 1929, 234 s., s.139 – 140 telegram Dr. M. Mičuru lordovi Rothermerovi.

Slovensko – dejiny: Bratislava, 1971, str. 60 a 666.

Slovenský biografický slovník, IV zv. M – Q, Matica slovenská, 1990, 608 s, str. 163.

Slovenský svet: Príchod prezidenta T. G. Masaryka do Košice, roč. 1 č. 26, s. 20.

Strelinger Dezider: Zlatá kniha mesta Bratislavy, 1928, 392 s.

Szabó Ivan: Zabudnuté volanty, 2002, Epos, 110 s.

Štancl, J. G a kol: Jubilejný almanach mesta Košice a východného Slovenska 1918 – 1928.

Trháčová Klára: Dr. Martin Mičura – 125. výročie narodenia, Katolícke noviny 42/2008, str.15.

Univerzita Komenského, archív UK: Dokumenty pre menovanie Dr. M. Mičuru na titulárneho profesora Práv. f. Slovenskej univerzity (teraz UK), 1940, 8 s.

Verbum V: Slovenský katolícky politik Dr. Martin Mičura, 1994, č. 6, s. 373 – 374.

Vnuk František: Slovensko v rokoch 1945 – 1948, I. zväzok (1945-1946) Volga sa vliala do Hrona. Vydala zahraničná Matica slovenská Toronto – Svätý Jur, 1994, str. 154 – 165.

Žilinský večerník: Posledná stopa Martina Mičuru, sa stráca v gulagoch, Žilina ŽV, 2008, č.50, 14.str.

Elektronické dokumenty:

www.ondrejkovics-sandor.com

www.psp.cz/eknih

www.libri.cz/databaze/dejiny/vlady3

www.sk.vikipedia.org/wiki

http://bytca.dasingpc.sk/pages/samosprava/institucie/mestsky_urad.php

www.senat.cz

www.cirkev-stat.org

www.kdu.cz

www.adlerundkreuz.blog.cz/0901/poprava-thdr-jozefa-tisa-1-a-2-cast

Na vebovej stránke Ministerstva vnútra ČR:

(aplikace.mvcr.cz/archiv/2008/policie/udv/rejstrik.pdf) v Registri je na strane 111 uvedené meno Martin Mičura s odvolaním na a stránky 145, 163, 175 a 195 vo vzťahu k publikácii Únosy československých občanov do ZSSR (autor Vladimír Bystrov, 2003)

Informácie od rodín a známych:

Magdaléna Mičurová, manželka Dr. Milana Mičuru rod. Sohlmanová, Bratislava.
Sidónia Hutárová, rod. Mičurová, Bratislava.
Mária Tichá, rod. Mičurová ,dcéra Juraja Mičuru, Dlhé Pole.
Mária Hanuliaková, rod. Mičurová ,dcéra Jána Mičuru, Žilina.
Július Malobický, syn Juraja Malobického a matky rod. Fančovičovej, Žilina.
Kortulovičová, dcéra p. Sauermanovej rod. Golisovej, Bytča.
Skotnická, manž. Dr. Skotnického, Košice, pôvodom z Bytče.
Galatíkova, rod. Fridrichovská, Bratislava, pôvodom z Bytče.
Mária Gašparíková, dcéra Dr. Jána Sucháňa, Bratislava, pôvodom z Bytče.
Tonka Revajová, dcéra autora publikácie Š. Revaja “Svederník”, Bratislava, pôvodom zo Svederníka.
Anna Horanská, dcéra Melánie Mičurovej a manžela Horanského, Bratislava.
Mária Zajacova, dcéra Karola Mičuru, Keblov, okres Žilina.
Štefan Mičura, Banská Štiavnica, syn Ľudovíta Mičuru.
Miloslav Mičura, Žilina.
Klára Trháčová, bývalá učiteľka v Dlhom Poli, pôvodom z Jasloviec, okr Trnava.
Eva Mičurová, r. Chlapíková, manželka Františka Mičuru, ul. A. Bernoláka, Žilina.
Jolana Pačeková, r. Kartáriková, dcéra Štefana Kartárika, Dlhé Pole.

– – –

11 OSLOVENÉ ARCHÍVY, ÚSTAVY, ORGANIZÁCIE A OSOBY

(údaje poskytli – neposkytli – nemajú)

Archív KDÚ – ČSL, Praha:

neposkytli, majú zložku o Mičurovi 18/1

Archív kancelárie prezidenta republiky ČR, Praha – Hrad:

poskytol

Babes-Bolyai Universita, Kluž, Rumunsko:

poskytla cez zastupiteľský úrad v Bukurešti

Biskupský archív Nitra – archív Podhorany:

nemajú

Cementáreň Ladce:

nemajú

Cementáreň Lietavská Lúčka:

nemajú

Divadelný ústav, Jakubovo nám. 20, Bratislava:

poskytol

Farský úrad v Bytči, nám. Slovenskej republiky:

neodpovedal

Farský úrad v Dlhom Poli:

poskytol

Farský úrad v Skalke nad Váhom:

neposkytol

Farský úrad v Staškove:

poskytol

Historické múzeum Bratislava, Vajanského nabr. 2:

nemajú

Historický ústav SAV Bratislava, Klemensova 19:

poskytol

Historický ústav Českej republiky, Praha:

poskytol

Horská záchranná služba – riaditeľstvo Vysoké Tatry:

poskytol

Knižnica v Zlatých Moravciach:

poskytla

Kongregácia Milosrdných sestier sv. Kríža, ul. Ružová 4, Trnava:

poskytli

Masarykov ústav a archív AV ČR, Praha, Gabčíkova ul. 10:

nemajú

Matica slovenská Martin, ul. J. C. Hronského 1:

poskytla

Mestská knižnica Bytča, ul M. Mičuru:

nemajú

Mestský archív Košice, ul. Kováčska:

nemajú

Mestský úrad ochrany pamiatok Bratislava, Uršulínska 9:

poskytol

Mestské múzeum Bratislava, Radličná 1:

poskytol

Mestský úrad Bytča, nám. Slovenskej republiky 1:

poskytol

Mestský úrad v Zlatých Moravciach:

poskytol

Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky, Praha:

neodpovedali

Ministerstvo zahraničných veci, Praha:

poskytlo

Múzeum SNP Banská Bystrica:

šetrilo priamo vo Vojenskom archíve Moskve – výsledok negatívny

Národný filmový ústav, Malešická 12, Praha 3, Žižkov:

poskytol

Národní knihovna Českej republiky, Praha:

poskytla

Okresný súd v Košiciach ul. Štúrova:

nemajú

Pamiatkový úrad SR, Cesta na Červený most 6, Bratislava:

poskytol

Prachenské múzeum Písek:

poskytlo

Ruský štátny vojenský archív ul. adm. Makarova 29, Moskva:

negatívny – nemajú žiadne podklady

Slovenský hydrometeorologický ústav, pracoviská Dolný Hričov a Lomnický Štít:

poskytol

Slovenská národná knižnica – Archív umenia a literatúry v Martine:

poskytol

Slovenská národná knižnica – Biografické oddelenie:

poskytlo

Slovenský filmový ústav, Grosslingova 32, Bratislava:

poskytol filmové fragmenty – Masaryk na Slovensku s Dr. Mičurom

Slovenský národný archív Bratislava, Drotárska cesta 42:

poskytol z archívu materiály v krabici. č.: 1, 11, 70, 364 a 464

Slovenský rozhlas, štúdio Košice, ul. Moyzesova:

nemajú

Štátna vedecká knižnica Košice, ul. Hlavná:

poskytla

Štátny archív Bytča – kaštieľ, námestie SR:

poskytol

Štátny archív Košice, ul. Bačíkova:

poskytol

Štátny archív Nitra:

poskytol

Štátny archív Žilina, Framborská 9:

poskytol

Štátny banský archív B. Štiavnica:

nemajú

Univerzita Komenského v Bratislave, rektorát, Šafarikovo n. 6:

poskytla

Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta, Bratislava:

poskytla diplomovú prácu o Dr. M. Mičurovi

Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica:

neodpovedali

Ústav pamäti národa, Bratislava, Námestie SNP 28:

poskytol – len z internetu

Ústav politických vied SAV, Dúbravská cesta 9, Bratislava:

poskytol

Ústav súdobých dejín, Vlašská 9, Praha:

neodpovedali

Ústav štátu a práva, Bratislava:

poskytol

Ústav Tomáša G. Masaryka, Praha, Jílska ul. 1:

nemajú

Veľvyslanectvo SR v Moskve, Fučíkova 17 – 19:

vo Vojenskom ústave Moskve sa nenašli žiadne informácie

Verejná knižnica Jána Bocatia, Košice:

poskytla

Vojenský archív Trnava, Univerzitné námestie 1:

nemajú

Vojenský historický ústav Praha:

nemajú

Vojenský ústredný archív Praha 8, Sokolovská ul. 136:

nemajú o Mičurovi, poskytli o V. Hrivíkovi

Východoslovenské múzeum Košice, ul. Hviezdoslavova:

nemajú

– – –

12 PUBLIKOVALI O Dr. Martinovi MIČUROVI

Bártlová, A.: List autorovi

Biografická informácia MS o Mičurovi Martinovi

Bugár Miloš, Dr.: Muž poctivej práce (o Dr. M. Mičurovi), ĽP, č. 206. 1993

Bystrov: z knihy Únosy československých občanov do ZSSR

Cvinček Ján, prof.: Dr. M. Mičura 50 – ročný. ĽP, č. 206, 1993

Gašpar. J. T.: Z knihy zlatá fantázia

Gašpar, T. J.: Dôstojné oslavy 50 ročných narodenín Dr. M. Mičuru a Slávnostná reč spisovateľa T. J. Gašpara, ĽP, č. 207. 1993

Značka -dp -: V Dlhom Poli odhalili tabuľu M. Mičurovi

Jasoň: Pamätnica Dr. M. Mičurovi

Kuzmík: Martin Mičura, právnik a politik

Letz, R.: Slovenská ľudová strana v dejinách

Ľudotypia Bratislava: Blahoželanie k 50 – tým narodeninám Dr. M. Mičuru, Ľ/, 206, 1993

Mathe, S.: Martin Mičura (1883 – 1946)

Mathe, S.: Dvadsať postáv slovenskej modernej politiky

Murín, K.: Spomienka na Martina Mičuru v knihe Spomienky a svedectvo

Papánková, G.: Dr. Martin Mičura. (diplomová práca)

Pehr Michal: Cestami kresťanskej politiky

Polišenská, M.: Čechoslováci v gulagoch – československá diplomacia

Prečan L,: arcibiskup olomoucky: Blahoželanie denníku Ľudová politika, v č. 243, 1935

Redakčný článok : Kandidátska listina ČSL, ĽP, 1925

Redakčný článok: Mohutná manifestácia kresťanského robotníctva v Žiline, ĽP, č. 99, 1933

Redakčný článok: Interpelácia poslancov ČSL Dr. M. Mičuru o školských učebniciach, ĽP, č. 106, 1933

Redakčný článok: Opätovné zakročenie poslanca Dr. M. Mičuru v záujme investičných prác. ĽP, č. 109, 1933.

Redakčný článok: Dr. M. Mičura vzdáva hold pamiatke Pribinovej. ĽP, č. 180, 1933

Redakčný článok: Dr. M Mičura – z príležitosti 50 – tych narodenín. ĽP, č 206, 1933

Redakčný článok: k 50. narodeninám Dr. M. Mičuru

Redakčný článok: Ďalšie pozdravy k pätdesiatke Dr. M. Mičuru. ĽP, č. 207, 1993

Redakčný článok: Z prejavov ministra Meissnera, Dr. M. Mičuru a Dr. J. Országa pri príležitosti otvorenia justičnej budovy v Bratislave, ĽP. č. 206, 1993

Redakčný článok: Pán života a smrti (k vzťahu Dr. M. Mičuru a Dr. A. Hlinku). ĽP č. 88, 1935

Redakčný článok: Kandidáti čsl. strany ľudovej. ĽP, č.101, 1935

Redakčný článok: Konečné volebné výsledky so zreteľom na ČSL. ĽP č. 14. 1935

Rohatý, J.: Osud plný paradoxov

Trháčová, K.: 120 rokov od narodenia právnika a politika Dr. Martina Mičuru

www.forum.navrchol.sk

Žižka Pavol, Dr. Senátor za ČSL: Náš jubilant Dr. M. Mičura. ĽP č. 206, 1993

– – –

13 Povedal a povedali o ňom

J.E. Bor:

Prvým a najmohutnejším dojmom zapôsobila na človeka jeho vzácna inteligentnosť, všestrannosť a vnútorný aristokratizmus, nenáročne priťahujúci a okúzľujúci, zosilnený jeho životnými spôsobmi, rečou gestami a vôbec všetkým tým, čím sa môže a manifestuje plne vnútorný a individuálny život.

Bol som neobyčajne milo prekvapený, keď som jedného dňa zistil, že p. ministrovi chodí asi 20 časopisov, medzi ktorými sú zastúpené aj naše predné a zahraničné literárne, umelecké a vedecké časopisy.

Že v jeho knižnici nechýba takmer ani jeden slovenský autor, mladší alebo starší, že ako nik u nás – podporuje maliarov, básnikov, spisovateľov, slovom ľudí od pera, od štetca a dláta.

Najviac sa mu páči francúzska a ruská literatúra. Prvá pre dokonalosť formy, druhá preto, že túži obnažiť pravdu života a jeho náboženský zmysel.

Dr. M. Bugár:

… v deň prevratu (1918) bol vojakom a hneď nato sa zapojil do organizovania Národných rád a Slovenskej gardy na Považí.

Čo pre Turiec znamenali Dulovci a Mudroňovci, to na bytčiansku boli Mičurovci.

Z vlastných prostriedkov v roku 1926 nechal v Dlhom Poli postaviť nový kostol a stal sa jeho patrónom. Náklady na kostol činili 500.000 korún.

V roku 1925 na pobyte v Taliansku, od roku 1931 vážne chorľavie, 1933 operovaný na slepé črevo na Kochovej klinike v Bratislave.

… Martin sa stal pánom – podľa obliekania, nie však podľa srdca, to nepreveslovalo k maďarským džentríkom. Jeho duša nespreverila sa svojmu pôvodu ani pod vplyvom maďarských univerzít – ostal prostým, otvoreným Slovákom, milujúci svoju rodnú zem a jej chudobný ľud.

Dr. Danišovič:

Pri rozlúčke (s dr. M. Mičurom) nemohol som sa zbaviť celkového dojmu, že pán minister šľachetne a obetavo sa poddáva bez protivenia dôležitej úlohe, ktorá ho čaká nie práve harmonickom koncerte nášho cirkevne politického života a bude mu zaiste vyplňovať celý život: má darovať svoje sily i železnú pracovitosť, konštruktívne schopnosti, nevšedný právnicky a štátnicky talent, svoj čas a pohodlie – cirkvi pre práce v parlamente, v komisiách a všade, kdekoľvek záujem náboženstva si to bude žiadať.

T.J. Gašpar:

Neraz i toto bolo povedané: Dr. M. Mičura je priamo dedičom dobrých Blahových vlastností. Z civilných politikov on má neodškriepiteľne rysy opravdivého priateľa ľudu.

… nechcem odhadovať počet opravdivých priateľov slovenského ľudu. Čo chcem povedať, to je môj skromný náhľad, že keby bol tento počet akýkoľvek malý, rozhodne musí byť doň pojaté meno Dr. Martina Mičuru.

Dr. M. Mičura žiada nový ľudu žičlivejší kurz vládnej hospodárskej politiky a žiada prestavbu a reformu toho, čomu je táto hospodárska politika vo vleku ako prívesok celého nášho dnešného kapitalisticko – hospodárskeho systému.

… keď som prejavil Dr. M. Mičurovi slovo uznania nad toľkou námahou, dostalo sa mi v odvetu plnej spokojnosti – dobrodej so stálou vľúdnosťou na ústach a milosťou v tvári, obracia sa vítať nových návštevníkov.

… a preto s radosťou a úprimne uznávam, že Dr. M. Mičura je jedným z tých málo ľudí, ktorým na verejnom dejišti patrí biela toga dobrodeja ľudu.

Dr. M. Mičura sa pridal k strane zamoravského katolicizmu , ktorá účasť na budovaní štátu chcela si zaistiť primeraný podiel v jeho vedení a v tejto strane dúfal nájsť nielen potrebnú podporu so stany jej mocného vplyvu, ale aj silu tej kresťanskej a bratskej solidarity, pomocou ktorej jeho práca za slovenský ľud mohla počítať na zdarnejšie a istejšie výsledky.

Upotrebil som definície, že Mičura vo svojich politických a verejne činných snahách vystupuje „nie aby rušil, ale napĺňal zákon“ a že z toho stanoviska pramení jeho kladná drobná práca v prospech ľudu.

Dr. J. Hálla:

Medzi prvými ktorí sa dali k dispozícii pre službu národu bol mladý energický advokát Dr. M. Mičura. Minulosť po stránku najčistejšia, spoločenské postavenie neodvislé, právnik, držanie sa a správanie bezvadné a chlap ako hora.

Jozef Hamaj:

Pri návšteve rodiska Dr. M. Mičuru povedal: Tam žije v otcovskom dome jeho staručká matka – vdova. Ešte som nevidel syna, ktorý by tak miloval svoju matku, ako náš vodca. Obetavou synovskou láskou sleduje každý jej krok, každý pohyb a každé slovo.

… ďalej povedal: Videl som nášho vodcu na otcovskej dedovizni, na lúkach, roliach, v horách. Pozná každú brázdu, každý stromček, každý potôčik. Nielen že žil a žije na rodnej zemi, ale s ňou aj dýcha….

Dr. Jur Janoška:

… na podnet Dr. Jura Janošku bol zriadený slovenský spolok vysokoškolákov v Kluži. Prvým „bačom“ na klužskom salaši bol M. Mičura. Na hodnosť bačovskú predestinovala nášho „Marcina“, ako sme ho všeobecne volali predovšetkým jeho „marciálna“ postava. Keď už salaš, potom poriadneho baču naň. Mičura mal zásluhu i na tom, že utiahnutých a zabudnutých študentov slovenských svojho náboženstva povyhľadával a pritiahol do „salaša“.

Mons. K. Kmeťko:

Vyhlásil, že od jeho kresťanstva sa môžu učiť aj duchovní.

Na upozornenie vo volebnom roku 1925 (vtedy na pobyte v Taliansku) telegramom, že „Slovenský katolicizmus je v nebezpečenstve, volá ťa, príď na pomoc!“ – reagoval tak, že najbližším vlakom vrátil sa do vlasti, aby na Slovensku rozvinul roztržkou Hlinkovej strany stiahnutú zástavu Československej strany ľudovej.

Na volajúci hlas katolíckej slovače, obetujúc pokojné postavenie vysokého úradníka, prezidenta tabulárneho /vrchného/ sudu v Košiciach s celou svojou energiou chytil sa práce a vrhol sa do politického boja.

… Dr. M. Mičura je úprimne veriaca duša. Jeho viera nie je formalizmom na ukazovanie politickej viechy, nie je plášťom na zakrývanie osobných slabostí…Mičurova viera je vierou živou, žijúcou nie v slovách, lež v skutkoch opravdivej lásky k Bohu a blížnemu.

K.A. Medvecký:

V tekovskej župe mal prezývku „župan drž ho“.

Už ako mladý univerzitant vyvodil čo „bača na kľužkom salaši“ našich bodrých slovenských akademikov a neskúr s populárnou kanceláriou svojho strýca Jura Mičuru zdedil aj jeho vážnosť a dôveru.

Kto ho kedy pozoroval, priateľ či nepriateľ musel mu zaimponovať elegantný, vo svojej veľkej zodpovednosti plne si vedomý a neúnavný tekovský župan, pravý republikánsky a slovenský veľmož.

Bol elegantný a energický a takto vykonával aj svoje služby.

Rád ako župan chodil ku mne (Medvecký pochádzal z Oravy) na fazuľovú polievku a halušky.

Bol členom Slovenského klubu anekdotárov, tieto vedel dobre a výstižne podávať a patril k najväčším majstrom. Vynikal medzi takými anekdotármi akými boli dr. Ivanka, Ruman, Ďuriš.

Dr. M. Mičura:

Pri posviacke kaplnky (1928) v dedine pri Rajci, ktorú dal postaviť z vlastných prostriedkov povedal: „Nie len tí, ktorí sa vrátili z vojny ako ranení sú dnes invalidmi. My Slováci sme dnes väčšinou samí takí poškodenci života. …Nie som tým divotvorným hojiteľom, ktorý by vás razom uzdravil a vykúpil z biedy i keď by to bola moja najvrelejšia túžba. Ja sa len vynasnažím dať vám do ruky aspoň tu palicu o ktorú sa oprete a s ktorou sa budete predbežne ľahšie hýbať. A ukážem vám ten chodník po ktorom sa istejšie dostanete k lepšiemu.

Na svoju pracovitosť povedal: „ Boh je dobrotivý, dá mi zdravia, sily i dlhého žitia, keď je to jeho vôľa.

„Keby som nemal trochu živej viery, musel by som zúfať nad budúcnosťou katolicizmu u nás“.

Pred prvými voľbami v roku 1925 prehlásil: „Chcem pravdu a spravedlnosť pre slovenskú chudobu“.

Na ľudovom zhromaždení v Rajci 8.7.1926 povedal „Sme stranou národnou. Bojujeme za všetko čo Slovákom patrí. Máme na zreteli záujmy celoštátne, ale pritom nezabúdame na naše drahé Slovensko a jeho svojrázny ľud. Veď mňa tiež slovenská matka vychovala, akože by som mohol byť vám Slovákom cudzím a neverným“ ?

Na parlamentnej pôde 19.2.1930 povedal: „ Tú skutočnosť, že dve tretiny parlamentárnych zástupcov Slovenska nachodia sa k dnešnej vláde v pomere opozičnom, treba ľutovať, ako rozhodnú ujmu Slovenska na spolu vládnutí a spolu rozhodovaní“.

Na tej istej schôdzi povedal. „pokladám za prirodzené, že dnes musí sa dať nášmu dorastu možnosť, aby sa mohol uplatniť v najvyššej miere tak, aby sme mi postupne prevzali do vlastných rúk úplne vedenie vlastných vecí“.

Na tejto schôdzi tiež predniesol: „My, československí ľudovci na Slovensku, zastupujeme aktivistický, katolícky tábor na Slovensku. Sme vo vláde, lebo sa nazdávame, že v nej nájdeme obránenie svojich národných a hospodárskych záujmov a očakávame uznanie nášho náboženského stanoviska“.

V poslaneckej snemovni 29.9.1931 povedal „Urobiť Slováka kultúrne silným, znamená urobiť ho pánom Slovenska a tým sa stane najpevnejšou oporou republiky.

… v tejto snemovni povedal aj: „Uľahčiť biednemu ľudu, najťažšie stíhanému všeobecnou krízou, to musí vyť dnes najprednejšou a neodkladnou úlohou každej opravdu demokratickej politiky“.

… pokračoval: „Preto nám štátny prevrat celkom oprávnene zažiaril nádejou, že popri politickej slobode zaistí Slovákom i hospodársky rozmach, lebo veď je známe, že bez hospodárskej sily a základov i politická sloboda zostáva len iluzórnou“.

„Dnes sa slovenskí ľud znovu nachodí v krajne zúfalej situácii a nie div, že sklamanie v mnohých demokratických heslách a sociálnych heslách stáva sa u nás všeobecným“

„Dnešní kapitalistický svet rozdeľuje zisk medzi malým počtom mocných a šíri biedu medzi veľkými zástupmi slabých“.

V parlamentnej reči vo februári 1933 povedal: …“kategorický žiadam, aby sa nijakí úradníci z historických zemí prekladali na Slovensko a aby sa dorast príjmal výlučne z našej mládeže. Pod pojmom „našej mládeže“ rozumiem nielen Slovákov, ale aj na Slovensku trvale pôsobiacich Čechov“.

V tej istej snemovni povedal vo februári 1933 povedal. „Problém mladistvých bude najťažším problémom, ktorým sa budeme musieť v budúcnosti zaoberať. Stredné a vysoké školy každoročne opúšťa stá a stá ľudí, ktorí potom nenachádzajú možnosti voľakde sa uchytiť“.

V súvislosti so študentmi povedal: „Našich chlapcov len treba posadiť na koňa, rajtovať sa naučia sami“.

Pri návšteve rodákov v jeho dome v Bytči povedal: „Treba ísť uspokojiť pútnikov, – veľké, ubiedene a bezradné deti slovenské. Treba uľahčiť, na koľko možné, ich mnohým starostiam, ktorými ich zahŕňa život v hornatom a skalnatom kraji, na biednych Kysuciach“.

Dr. A. Prusák:

Bol to azda jediný z našich významných vodcov, ktorý nechcel vidieť rozdiely medzi západným a východným Slovenskom.

PhDr. Štefan Revaj:

Občan Svederníka povedal: Naši ľudia chodili k nemu ako za svojim so všelijakými starostami i trápeniami. Poradil, pomohol nájsť prácu alebo vyriešiť problém.

J.Řezníček, redaktor

Rečnil čisto, bez kazov, pevným hlasom a zreteľne.

Vedel nadchnúť svojou zosobnenou poctivosťou a vzorným životom.

Bol prístupný, ku každej osobe priklonil svoje ucho.

On každého vypočuje, pre každého má teplé dinstingované a priateľské slovo.

Vie s každým prehovoriť, a vo všetkom sa vyzná. To je rys, ktorý ho stavia do duchovnej blízkosti s Hodžom.

Prof. R. Soják:

Na podporu študujúcich maladíkov prešli cez moje ruky /Sojákove/ pekné groše od M. Mičuru k študentom.

Dr. Vondráček:

Dr. M. Mičura nerobil vysokú národohospodársku politiku. Nebol expertom alebo reprezentantom ani na jednej medzinárodnej hospodárskej konferencii či v korporácii a nepôsobil v nijakej medzinárodnej hospodárskej ustanovizni…. Chodil radšej po slovenských dedinách a z nich do úradov aby pomohol ihneď a účinne.

Dr. M. Mičura správne pochopil, že národ môže byť len vtedy hospodársky zdraví a silný, keď najväčší počet jeho jedincov bude mať zdravý hospodárky základ.

Dr. P. Žižka:

Dr. M. Mičura ako sudca z povolania vystihol realitu položenia slovenského katolicizmu v tomto štáte a preto nezakladal novú stranu, ale prosto nadviazal na pretrhnutú minulosť jeho: spoluprácou so sesterskou a celoštátne organizovanou československou stranu ľudovou, ruka v ruke po krvi a viere s najbližšími bratmi, zamoravskými katolíkmi…

… že proti katolicizmu, ako celku škodiacej roztrieštenosti v našom štáte, postavil ideu katolíckej koncentrácie v tomto štáte s cieľom pozitívne účasti slovenského katolicizmu na živote štátnom…

Za pracovné metódy slovenského katolicizmu považuje: obetavú prácu za cirkev a národ, kresťanskú lásku a katolícku pravdu…

– – –

14 STALO SA V ROKU 1883

Narodili sa:

– Martin Mičura v Dlhom Poli, JUDr.,

– Alexandrov A, V, zakladateľ súboru Alexandrovci,

– Bernolák Koloman, učiteľ a autor stredoškolských učebníc,

– Budlík Jiři, prof. MUDr., v rokoch 1919 – 1930 pôsobil na UK v Bratislave,

– Everett Just Ernest, americký biológ so zameraním na ekológiu,

– Hašek Jaroslav (30. apríla), český spisovateľ,

– Hroboňová Anna (Veličná) spisovateľka, národná a ľudovo výchovná pracovníčka,

– Hofman Jan, (Poděbrady), 19 rokov pôsobil na Slovensku ako archivár a múzejník,

– Hudec Ladislav, architekt, 30 r. žil v Šanghaji, vyprojektoval asi 60 stavieb,

– Holubek Josef v Podine, advokát, spisovateľ, pôsobil v Srbsku a Maďarsku,

– Hurban Svetozar Vladimír (otec Svetozára Hurbana Vajanského),

– Hvizdák Andrej, robotnícky básnik a publicista,

– Jacobi Viktor – maďarský operetný skladateľ,

– Jávorka Sándor (Žiar nad Hronom), zomrel v roku 1961, botanik, znalec Karpatskej a Balkánskej flóry, opísal 122 nových rastlín,

– Jeřábek Bedřich (Nymburk), prvý riaditeľ SND v Bratislave,

– Kadavý Jan (Semily), aj učiteľ na Slovensku, angažoval sa pre slovenskú kultúru,

– Kafenda Frico (Mošovce), hudobný skladateľ, dirigent, pedagóg,

– Kafka Franz, český po nemecky píšuci spisovateľ,

– Kašpar Jan (Pardubice),priekopník českej aviatiky,

– Kubany Valer, ekonóm, bankár, redaktor,

– Kubiš Andrej, zomrel 1952, robotník, ľudový liečiteľ,

– Kuhmayer Róbert (Bratislava), sochár,

– Musolíni Benito, vodca talianskych fašistov,

– Nilsch Andrej (V. Lomnica), politik, statkár, predseda nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku,

– Novotný Jan (Pelhřimov), hydrológ, na Slovensku organizoval hydrologickú službu,

– Orszagh Jozef v Adamovej, okres Martin, právnik, politik,

– Pavlú Bohuslav (Blansko), publicista, diplomat, na Slovensku v rokoch 1905-1914 redikoval slovenské časopisy,

– Príkopa Štefan (Senica), pôsobil v USA v Slovenskom robotníckom hnutí, zomrel 1938,

– Skovajsa František, Dr. (Uh. Hradište), riaditeľ gymnázia v Zlatých Moravciach,

– Skutecký Alexander, architekt, spolupracoval na projekte Justičného paláca v Bratislave,

– Spanych Vojtech (Žilina), lekár oftalmológ,

– Svoboda Milan, zomrel 1948, v rokoch 1920 – 1923 pôsobil ako režisér a šéf činohry v SND v Bratislave,

– Talich Václav v Kroměříži, český huslista, organista a dirigent,

– Uram Ján, (Liptovský Mikuláš), učiteľ, redaktor, kultúrny pracovník,

– Vereš Adam, prvý slovenský evanjelický biskup v Starej Padove v Juhoslávii,

– Veriry Roger (Florencia), lekár, entomológ, pre Slovensko popísal Jasoňa červenookého z Belianských Tatier,

– Virillo Maurice, zomrel 1955, francúzsky maliar a grafik.

– – –

15 DOSLOV

Mojim cieľom bola snaha zhromaždiť dostupné historické materiály. Takmer po 65 rokoch od jeho odvlečenia moje predsavzatie nebolo plne úspešné.

Obtiažnosť ich zhromažďovania bola v tom, že osobné veci, ako dokumenty a veci rodinné boli mne v neznámom rozsahu zhabané pri vyšetrovaní Dr. Martina Mičuru. Podobne aj archívne materiály v Slovenskom národnom archíve boli buď omylom (v evidencii bol aj Martin Mičura z Bytče pôsobiaci na okresnom súde), alebo s iným cieľom stratené. Pomerne značné množstvo dokumentov som získal z jeho pôsobenia ako župan, minister, naopak málo archívnych dokumentov z jeho advokátskej a sudcovskej činnosti.

K tomuto účelu som predovšetkým využil vedomosti aj keď v súčasnosti už od obmedzeného počtu žijúcich pamätníkov, ale hlavne archívne dokumenty, knihy, články a pod. zo slovenských, českých a rumunských inštitúcii.

Všetkým týmto vyslovujem úprimné a srdečné poďakovanie za ich ochotu.

Pre mojich prípadných budúcich pokračovateľov, ktorí by chceli pokračovať v získavaní, alebo poskytovaní dobových materiálov som vyznačil inštitúcie, v ktorých som dokumenty zadovažoval, aby v budúcnosti sa vedeli zorientovať pri prípadnom ďalšom bádaní.

Ak by sa našiel záujemca o prípadné doplnenie a publikovanie získaných dokumentov, bude sa vedieť obrátiť na uvedené inštitúcie a získať originály pre lepšie dokumentačné spracovanie.

Prípadne ak v budúcnosti by niekto vedel poskytnúť ďalšie informácie, alebo na tieto upozorniť, potešil by som sa im. Ak sa tak stane prosím ich poskytnúť: Ing. Ján Mičura, Gaštanová 5, Košice, potom: PhDr. Barbora Drexlerová, PhD. Fándlyho 50/1, Častá (Bratislavský kraj).

Ďakuje: Ján Mičura s kolektívom

– – –

ZOZNAM SKRATIEK

AMZV Archív ministerstva zahraničných vecí

BZ Baťové závody

C.K. Cisárske kráľovstvo

ČA Červená armáda

ČSA Československá armáda

ČSČK Československý červený kríž

ČSĽ Československá strana ľudová

ČTK Československá tlačová kancelária

FIS Medzinárodná lyžiarska federácia

HSĽS Hlinková slovenská ľudová strana

KGB Ruská štátna bezpečnosť

ME Majstrovstvá Európy

MD Martinská deklarácia

MO MS Miestna organizácia Matice slovenskej

MS Matica Slovenská

MŠaNO Ministerstvo školstva a národnej osvety

MNV Miestny národný výbor

NB Národná bezpečnosť

NF Národný front

NKVD Národný komisariát vnútorných vecí

p.m.o. posledné miesto odpočinku

PS-NZ Poslanecká snemovňa národného zhromaždenia

PR Podkarpatská Rus

RF Ruská federácia

SNB Slovenská národná banka

SND Slovenské národné divadlo

SNM Slovenské národné múzeum

SRN Slovenská národná rada

SŠ štátna rada

SU Slovenská univerzita

SUU Slovenský učiteľský ústav

ŠUA Štátny ústredný archív

UK Univerzita Komenského

VÚB Všeobecná úverová banka

ZU Zastupiteľský úrad

ZV Zahraničných vecí

– – –

Hľadať:
apríl 2024

Po Ut St Št Pi So Ne

1 2 3 4 5 6 7

8 9 10 11 12 13 14

15 16 17 18 19 20 21

22 23 24 25 26 27 28

29 30

« jan